Navigácia

Výber jazyka

Obsah

Polhora v toku dejín: Strašné dni! Jalovec. 1938.

Typ: ostatné
hájovňa Jalovec, 1944, archív Ing. Milan HolubčíkNaši dedovia a pradedovia vedeli. Vieme, a chceme vedieť, aj my? Aké sú naše vedomosti o udalostiach novembra a decembra 1938 v Polhore?


No najskôr sa musíme vrátiť o dvadsať rokov späť. Na konci Veľkej vojny, v novembri 1918, zažili Polhorci prvý vojenský stret so svojimi severnými susedmi počas dvadsiateho storočia. Už vtedy prezentovala poľská reprezentácia svoje nároky voči slovenskej Orave. Medzinárodne mal spor vyvrcholiť prebiscitom v roku 1920. No napokon rozhodla o osude stredoeurópskych národov Veľvyslanecká rada v Spa. Spor však nevyriešila, len odložila.

Clara pacta – boni amici?

Poľská politická garnitúra medzivojnovej Rzeczpospolitej Polskiej, reprezentovaná najmä maršalom Józefom Piłsudskim a ministrom zahraničných vecí Józefom Beckom, nebola tak celkom spokojná s územnými ziskami voči Československu v rokoch 1920-1924. Ak hovoríme o Orave, tak poľské ambície siahali na všetky goralské obce okresov Trstená a Námestovo. Len pripomenieme, že v roku 1920 pripadla Poľsku značná časť obcí trstenského okresu.

Niet teda žiadneho prekvapenia, ak poľské medzivojnové snahy boli zamerané na ideu Medzimoria rozdeľujúceho mocnosti západne a východne od poľských hraníc. A zároveň vytvárajúc alianciu národov strednej Európy ako mocenský protipól Nemecka a Ruska. Samotná idea má svoje korene v dejinách Poľska, jej predstaviteľom v medzivojnovom období bol práve Piłsudski. Územie Slovenska malo byť nárazníkovou zónou medzi Poľskom a Maďarskom. Z tohto titulu podporovala poľská vláda priamo či nepriamo aktivity slovenských osobností zamerané voči jednote Československa. Prejavilo sa to najmä v podpore slovenského autonomistického hnutia v 30-tych rokoch. Keďže Orava bola tradične nábožensky založená, Poľsko využívalo na dosiahnutie svojich cieľov aj predstaviteľov cirkvi, vzhliadali hlavne smerom k Rabčiciam a Bobrovu.

Mníchov ako začiatok     

Ak Poľsko podporovalo pro-poľsky orientovaných jedincov v ČSR, tak Nemecko podporovalo nemeckú menšinu (väčšinu) v českých Sudetoch. Zámerom Nemecka bolo získať pohraničné oblasti od ČSR, najmä spomenuté Sutedy. Spor vyvrcholil až Mníchovskou Dohodou z 30.septembra 1938, kedy bolo rozhodnuté o pripojení česko-nemeckého pohraničia do nemeckého štátu.

Už pred zvolaním konferencie do Mníchova bol na československú vládu vyvíjaný nátlak, aby boli vyriešené aj hraničné územné spory medzi ČSR na jednej strane a Poľskom i Maďarskom na strane druhej. Priamym dôsledkom mníchovských udalostí bola Viedenská arbitráž (2.november 1938), po ktorej stratilo slovenské územie svoje južné okresy v prospech Maďarska.

Na severe Poľsko obsadilo české Tešínsko už deň po Mníchove, teda 1.októbra 1938. Na Slovensku bola 6.októbra 1938 vyhlásená autonómia Slovenska v rámci ČSR.

Poľské požiadavky voči slovenskému územiu boli zamerané na tri regióny – Kysuce (okres Čadca), Oravu a Spiš. Ako píše prof. Władysław Semkowicz v memorande z 8.októbra 1938 adresovanom poľskému ministerstvu zahraničných vecí, poľské maximálne ambície na Orave mali zahrňovať zisk goralsky hovoriacich obcí Rabčice, Rabča, Oravská Polhora, Sihelné, Oravské Veselé, Mútne, Novoť, Zákamenné, Oravská Lesná (Erdótka), Beňadovo, Hladovka, Suchá Hora ako aj slovensky hovoriacich obcí Breza, Klin, Oravská Jasenica, Vitanová s centrom v slovenskom mestečku Námestovo. (Matej Andráš: Severné hranice Slovenska, s.35-36)  

Činnosť delimitačnej komisie

Formálne však boli poľské nároky stanovené dohodou vlád ČSR a Poľska z 1.októbra 1938 a verbálnou nótou z 1.novembra 1938. Táto nóta poľského veľvyslanca v Prahe Kazimierza Papée adresovaná československej vláde zahrňovala odstúpenie území na Kysuciach a Spiši, nie však na Orave.

Za účelom stanovenia hraničnej čiary bola zriadená zmiešaná delimitačná slovensko-poľská komisia. Predsedom slovenskej časti komisie bol PhDr. František Hrušovský, kým predsedom poľskej časti komisie bol menovaný prof. PhDr. Bogdan Zaborski.

Charakteristickou črtou práce delimitačnej komisie bola neustála zmena požiadaviek z poľskej strany. Samotné práce začali čadčianskym úsekom, ktorý bol uzavretý 23.novembra 1938 podpisom príslušného protokolu. V ňom sa dohodli nasledujúce zmeny oproti obsahu nóty z 1.novembra 1938. Keďže väčšia časť obcí Čierne a Skalité na Kysuciach mala ostať v ČSR, tak Poľsko malo získať náhradu v podobe oravských obcí Hladovka a Suchá Hora.   

Ako Podzámok urýchlil dejinný vývoj  

Na druhý deň sa mali obe časti komisie stretnúť v Trstenej a pokračovať cez Zakopane na Spiš. Predseda slovenskej komisie dorazil teda 24.novembra 1938 do Oravského Podzámku a tu si zapísal do denníku, „tu muselo naše auto zastať, pretože na ulici pred hotelom stálo vojsko. Domnievali sme sa, že úzka cesta nedovoľuje nám pokračovať v ceste. Vystúpil som von a vidím, že pred nami stojí vlastne autobus poľskej delegácie, zastavený kordónom vojska, ktoré bránilo Poliakov pred rozzúreným ľudom. Ľudia rozbili všetky obloky poľského autobusu, dvoch členov zranili, celú cestu zabarikádovali vozmi, skalami a vyzbrojení čakali na Poliakov. Prišiel som k poľskému autobusu a pýtal som sa prof. Zaborského, čo sa vlastne stalo. Vyložil mi, že ich tu zastavil ľud, rozoštvaný falošnými správami o rozsahu poľských požiadaviek na Orave a že ich naši dôstojníci vraj urazili.

Informoval som sa u prítomných dôstojníkov, ktorí mi podali správu o tom, že ľud obsadil celú cestu od Oravského Podzámku až  po hranice a nedovolí, aby Poliaci tadiaľto prešli. Podal som hneď telegrafickú správu ministerskému predsedovi Tisovi. Pretože v ceste sme pokračovať nemohli, museli sme pomýšľať na návrat … Na radu dôstojníkov, ktorí organizovali ochranu, vrátili sme sa do Dolného Kubína, kde telefonicky zaistili sme ochranu Poliakov, ktorí cez Zázrivú, Terchovú, Žilinu a Čadcu vrátili sa do Zakopaného.“  (Matej Andráš: Severné hranice Slovenska, s.44)

Tento incident jasne poukazuje na nálady oravského ľudu. Jeho priamym dôsledkom bol poľský vojenský zásah na Kysuciach, Spiši a Orave, vrátane Polhory. Na Kysuciach začalo poľské vojsko obsadzovať delimitované územie už nasledujúceho dňa tj. 25.novembra 1938. Na oravskú zem vstúpila noha poľského vojaka o dva dni neskôr, tj. v nedeľu 27.novembra 1938. 

A mohlo to skončiť aj inak …

Tento nový vývoj udalostí sa týkal aj Polhory. „Poľské vojsko prekročilo dohodnutú líniu na štyroch miestach. Išlo o neobývané časti neveľkého územia, ktoré Poliaci obsadili zo strategických dôvodov. V oravských Beskydách to bol výbežok tzv. Jaloveckej nádrže nad Priehybou a vrchol Babej hory. Ďalšie dva „zábory“ boli severne od obce Bobrov pri Gluhovej s pohraničnou kótou 809 Kriváň a severovýchodne pri tej iste obci s kótou 616. Podľa mienky československých veliteľov išlo o neoprávnené kroky, lebo predchádzajúca dohoda sa o nich nezmieňovala. Až 27.novembra popoludní o nich rokovala delimitačná komisia, ale československé ministerstvo zahraničia ani obrany o tom neboli informované. O deň neskôr boli zmienené „zábory“ schválené, ale v menšom rozsahu, keďže vrchol Babej hory zostal v ČSR.“ (Pavol Matula: Priebeh pripojenia Hornej Oravy k Poľsku v roku 1938, In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied / 2013, 16, č. 3)

Poľský vojenský vstup do polhorského katastra je o to závažnejší, že v Polhore bolo sústredené značné množstvo ozbrojených jednotiek, či už išlo o finančnú stráž, Stráž obrany štátu (SOŠ) ako aj lesníkov vykonávajúcich svoju službu v Babej hore. 

Očitý svedok tej doby, duchovný správca rabčianskej farnosti – kanonik Ján Kecera – vlastnoručne zaznamenal v Historii Domus tieto novembrové udalosti slovami, „24, 25, 26 XI: Strašné dni! Poliaci ten „bratský národ“ vzali Jalovec, Hladovku, Suchú Horu, Osadský, Slanický les i Kokotku. Vyjednávanie trvá v Zakopanom. Čo ešte bude?? Čakám ale som nervózny! Do 10 XII všetko sťaté drevo v Jalovci Panstvo si má vyviesť.“ 

hranica Oravyhranica Oravy popis

O čo nervóznejší museli byť lesníci? Hoc vyzbrojení i tou najobyčajnejšou loveckou puškou. V potenciálne rizikovej zóne vykonávali svoju prácu nasledujúci lesníci, v Jalovci bol Juraj Holubčík, v neďalekom Borsučom Karol Bolek, vo Vydrovke zas Štefan Vlčák a v Rovniach slúžil v tom čase Juraj Medžo. Ich priamym nadriadeným bol správca lesnej správy v Polhore Ing. František Bonček.

hájnici v Polhore okolo 1938, zľava Juraj Medžo, Karol Bolek, Ing. František Bonček, Juraj Holubčík, Štefan Vlčák, archív Ing. Milan Holubčík

hájnici v Polhore okolo 1938, zľava Juraj Medžo, Karol Bolek, Ing. František Bonček,                                 Juraj Holubčík, Štefan Vlčák, archív Ing. Milan Holubčík

Juraj Holubčík pochádzal z Oravskej Lesnej (Erdótka), Karol Bolek z neďalekého Mútneho. Novoť pokladal za svoje rodisko Štefan Vlčák. A z liptovskej obce Gombáš (dnes Hubová) bol Juraj Medžo. 

hájovňa Borsučie, okolo 1940, archív Ing. Milan Holubčík

hájovňa Borsučie, okolo 1940, archív Ing. Milan Holubčík

hájovňa Vydrovka, okolo 1940, archív Anton Stahala

hájovňa Vydrovka, okolo 1940, archív Anton Stahala

hájovňa Roveň, okolo 1950, autor Milo Urban

hájovňa Roveň, okolo 1950, autor Milo Urban

hájovňa Jalovec, 1944, archív Ing. Milan Holubčík

hájovňa Jalovec, 1944, archív Ing. Milan Holubčík

Náhly útek z Jalovca

Pokiaľ drevo malo čas, Juraj Holubčík čas nemal. Doslova. Po obsadení Jalovca musel počas nedele utiecť z hájovne v Jalovci aj s manželkou Jozefínou a celou početnou rodinou. Pomocnú ruku mu podal kolega Karol Bolek v susednej hájovni, kde sa na čas uchýlili aj Holubčíkovci. Oravský komposesorát po pár dňoch zabezpečil ich trvalý odchod do Oravského Podzámku. Na tento zimný srdcervúci odchod na vozoch do Podzámku  spomínal aj Anton Nevedel, ktorého spolužiakom v polhorskej rímsko-katolíckej cirkevnej škole bol syn Juraja Holubčíka – Milan Holubčík.   

Juraj Holubčík s rodinou, 1937, hájovňa Jalovec, archív Ing. Milan Holubčík

Juraj Holubčík s rodinou, 1937, hájovňa Jalovec, archív Ing. Milan Holubčík

Poliaci si dosadili na hájovňu Jalovec svojho lesníka, Františka Polanského. Ten vo svojej funkcii pobudol aj po návrate Jalovca do Slovenska, tj. po začiatku druhej svetovej vojny. V sčítaní ľudu v roku 1940 ho nachádzame v Polhore na dome č.375 aj s manželkou Rozáliou a dcérou Angelinou.

Polhorci protestovali proti strate Jalovca

Definitívna hranica medzi ČSR (Slovenská krajina) a Poľskom bola dojednaná 30.novembra – 1.decembra 1938. Podľa nej v okrese Trstená boli Poľsku odovzdané celé katastrálne územia obcí Hladovka a Suchá Hora vrátane intravilánu a v námestovskom okrese bol Poľsku odstúpený najsevernejší hraničný výbežok s lesom Jalovec a dva malé úseky patriace obci Lipnici. Tieto úseky (Kokotka, Osadský a Slanický les) patrili katastrálne do Lipnice, no po delimitácii v 1924 boli prisúdené ČSR.

O tejto definitívnej úprave hraníc informuje Prezídium krajinského úradu v Bratislave jednotlivých okresných náčelníkov v dotknutých regiónoch Oravy, Kysúc a Spiša listom z dňa 5.decembra 1938. V tomto liste je výslovne uvedené, že títo okresní úradníci sú touto formou informovaní za účelom upokojenia obyvateľstva a zaistenia bezpečnosti takto upravenej štátnej hranice.

A tento apel mal svoje príčiny. Podľa zápisnice tohože úradu z 3.decembra 1938, na oravskom úseku došlo k rozhraničovacím prácam deň predtým a vyvolalo to značnú nespokojnosť z radov obyvateľov. Podľa zápisnice okolo 60 až 70 obyvateľov Polhory, majúc v živej pamäti udalosti novembra 1918, vyjadrovalo svoju nespokojnosť s rozhraničením, pričom padali aj hrubé slová na adresu Poľska i slovenskej vlády.

O rok neskôr, v novembri 1939, už nebolo žiadne Poľsko. Padlo za obeť druhej svetovej vojny. Jalovec sa vrátil Slovensku. Po ukončení vojny sa hranica vrátila do predmníchovskej podoby a ostala tak až dodnes.

Na úvodnú otázku si môžeme odpovedať, že snáď už vieme. Hoc nevieme všetko. No zaiste vieme jedno – nechceme zažiť to, čo zažívali naši dedovia a pradedovia.

Juraj Holubčík s rodinou, okolo 1970-80, hájovňa Borsučie, archív Ing. Milan Holubčík

Juraj Holubčík s rodinou, okolo 1970-80, hájovňa Borsučie, archív Ing. Milan Holubčík

Post Scriptum – Juraj Holubčík

Predchádzajúca fotografia zachytáva stretnutie Juraja Holubčíka s rodinou počas 70-tych rokov pred hájovňou v Borsučom, ktorej verná kópia sa dnes nachádza v Múzeu slovenskej dediny v Martine. Ako sme už uviedli, Juraj Holubčík pochádzal z Oravskej Lesnej. Tu sa jeho manželke Jozefíne narodili aj prvé deti. Na sklonku 20-tych rokov 20.storočia odchádza za prácou do Argentíny. Po krátkom čase sa vracia domov a vstupuje do služieb Oravského komposesorátu. Stáva sa hájnikom. Nastupuje do polhorskej hájovne v Borsučom (približne 1931-1935), ktorú následne vymenil za hájenstvo v Jalovci. Tu ho zastihli aj udalosti novembra 1938. Po náhlom úteku z Jalovca sa uchýlil u suseda Karola Boleka v hájovni Borsučie. Následne odchádza aj s rodinou do Oravského Podzámku. Tu ho zachytáva aj sčítanie ľudu 1940. Aj naďalej pôsobil ako hájnik, v zmienenom Oravskom Podzámku pobudol až do dôchodku.   

 


Vytvorené: 11. 1. 2021
Posledná aktualizácia: 11. 1. 2021 14:00
Autor: Správce Webu