Navigácia

Výber jazyka

Obsah

Polhora v toku dejín: Plebiscit, ktorý nebol …

Typ: ostatné
Vývoj hraníc ČSR – Poľsko na OravePokiaľ siaha naša historická pamäť, tak Orava bola vždy jednotným, uceleným, viac či menej homogénnym, administratívno-správnym útvarom Uhorska. Až v dôsledku udalostí Veľkej vojny dochádza k roztrhaniu jej odvekých hraníc medzi Česko-Slovensko a Poľsko. Tento faktický stav pretrváva dodnes, na jednej jej strane hovoria slovensky, kým na druhej zas poľsky. Pritom v minulosti považovali naši predkovia, aj tí dnes na poľskej strane, za svoj materinský jazyk slovenčinu, v istom zmysle aj Goralčinu.


Začalo to Goralčinou

A práve Goralčina sa stala „jablkom sváru“ od konca 19.storočia. Ako sa uvádza v publikácii Gorali na Orave, v tejto dobe „začali o územie Oravy prejavovať záujem poľskí intelektuáli pochádzajúci spoza hraníc, ktorí po niekoľkých návštevách regiónu došli k záveru, že obyvateľstvo hovoriace goralským dialektom je “etnicky” poľské. Keďže však samotní obyvatelia hornej Oravy evidentne deklarovali svoju príslušnosť k slovenskému národu, vznikla v kruhoch spomínaných intelektuálov idea tzv. “buditeľskej akcie”, ktorá spočívala v “prebúdzaní” ich “poľskosti”

Pochopiteľne, títo poľskí intelektuáli potrebovali získať pre svoje myšlienky aj vedúce osobnosti z radov Oravcov. Vzhľadom k tomu, že obyvateľstvo Oravy bolo tradične silno nábožensky založené, na hornej Orave prevažne katolícke, tak najschodnejšia cesta k „získaniu si sŕdc a myslí“ obyvateľov viedla cez náboženstvo a katolíckych kňazov. A práve jedným z takýchto najviac zanietených „Poliakov“ bol katolícky kňaz Ferdynand Machay (1889-1967), pochádzajúci zo slovenskej rodiny v Jablonke. Mohli by sme spomenúť aj ďalších kňazov, Karola MachayaEugena Sýkoru, či Jozefa Buroňa. Samo sebou nemôžeme opomenúť ani rodáka z Rabčíc, svetobežníka Petra Borového, v poľskej historiografii nesúceho honosný titul „apoštol Oravy.“

Goralčina v Uhorskom sčítaní 1910

V roku 1910 sa uskutočnilo v Uhorsku sčítanie ľudu (tu). Možno konštatovať, že obyvateľov hlásiacich sa k materskému jazyku Goralčine priradili úradníci k jazykovej skupine „iný jazyk.“ A tento fakt bol neskôr vykladaný spôsobom, že sa jednalo o poľský jazyk a Poliakov. Preto nie je náhodou, že poľská vláda založila svoju argumentáciu pri rokovaniach o demarkácii hranice práve na tomto uhorskom sčítaní obyvateľstva. Azda len s tou odlišnosťou, že katastrálne územie Dolnej Lipnice bolo rozdelené na slovenskú časť Slovenská Dolná Lipnica (časti Prívarovka, Kyčera, Skočíky) a poľskú Veľkú Lipnicu. Toto delenie bolo uskutočnené predovšetkým z dôvodu majetkovo-právnych vzťahov Oravského komposesorátu v tejto zalesnenej oblasti.

Len pre zaujímavosť uvedieme markantný rozdiel medzi okresmi Námestovo a Trstená. Kým v námestovskom okrese bola majorita obyvateľov zaradená pri materskom jazyku do kategórie slovenčina, v trstenskom okrese je badateľný presný opak, čiže zaradenie do kategórie “iný jazyk“ – Goralčina. Polhora mala podľa tohto sčítania 1503 obyvateľov, z ktorých by malo 1441 hovoriť slovensky, 24 maďarsky, 22 nemecky a 16 obyvateľov je zaradených do kategórie „iný materský jazyk“ – teda okrem iných aj Goralčina.   

Krušné obdobie konca roku 1918

Človek by čakal, že po vojne bude nasledovať obdobie konsolidácie, pokoja a spolunažívania národov. Myslíme tým po oficiálnom ukončení Prvej svetovej vojny. No pre Oravcov len vtedy začal skutočný zápas o svoju svojbytnosť, svoj osud a svoju budúcnosť.

Veľká vojna sa blížila k svojmu záveru, na konci októbra 1918 bola vyhlásená ČSR, na čo reagovala aj politická reprezentácia Oravy. Oravská župa sa prostredníctvom župného výboru Slovenskej národnej rady v Dolnom Kubíne prihlásila v novovznikajúcej Československej republike, už 31.októbra bola v Trstenej zriadená Národná rada so slovenským národným programom. Na druhej strane aj propoľsky orientovaní jednotlivci zakladajú svoju Národnú radu v Jablonke a deklarujú svoj zámer pripojiť Oravu k poľskému štátu.

Hranice prakticky neexistovali, ich prekročenie nepredstavovalo žiaden problém. Aj preto preniklo poľské vojenské zoskupenie počas novembra do Polhory, ako sme o tom písali v našom článku. Slovenskí verejní predstavitelia zákonite protestovali u Dohody, ktorá napokon zabezpečila stiahnutie poľských jednotiek z územia Oravy za pôvodnú uhorsko-haličskú hranicu, malo k tomu dôjsť do polovice januára 1919. No problematika hraníc sa tým len preniesla na bedrá mierovej konferencie konanej v Paríži.   

Hraničný problém na diplomatickom poli, plebiscit

Československo-poľský hraničný problém sa netýkal len Oravy, v hre boli aj územia Spiša, Čadčianska a Tešínska. Mladé Československo bolo v nezávideniahodnej situácii, keďže obdobný teritoriálny spor sa viedol na juhu Slovenska s Maďarskom.

Poľská vláda bola iniciatívna aj na poli diplomacie, keď dostala hraničnú problematiku až na stôl amerického prezidenta Woodrow Wilsona. V tejto delegácii prijal aktívnu účasť aj spomínaný Peter Borový. Možno konštatovať, že hraničný problém na Orave bol posudzovaný komplexne s ostatnými kritickými teritoriálnymi spormi. Prioritou vlády ČSR bolo získanie strategicky dôležitého Tešínska, kým Poliaci vyvíjali aktivitu na všetkých uvedených úsekoch.

Diplomatické rokovania napokon dospeli v septembri 1919 ku konsenzu o usporiadaní všeľudového hlasovania, tzv. plebiscitu. Ten sa mal na Orave uskutočniť v politických okresoch Námestovo a Trstená.

Rezolúcia Amerických Slovákov

Už vo februári 1920 prichádza na Oravu Medzinárodná plebiscitná komisia, ktorá fakticky spravovala toto územie. Keďže išlo o územie ČSR, tak bol ku každému okresnému úradu priradený rezident poľskej vlády, v okrese Námestovo ním bol Eugeniusz Machay.

S vyhlásením plebiscitu dochádza k intenzívnejšiemu verejnému prejaveniu pocitov a nálad bežných ľudí žijúcich na plebiscitnom území, ba dokonca neostali bokom ani Oravskí a Spišskí vysťahovalci v Amerike. Tí na zhromaždení 6.októbra 1919 v Chicagu prijímajú protestnú rezolúciu, v ktorej sa vyjadrili za Česko-slovenskú republiku, apelovali na mocnosti, aby tie v žiadnom prípade nepripojili ich dediny k Poľsku a napokon namietali proti konaniu plebiscitu. Naša Orava vo svojom predvianočnom vydaní roku 1919 uvádza menoslov signatárov rezolúcie z Oravy. Ten zaberá až štyri strany. Azda najviac signatárov pochádzalo z Podvlku a Chyžného.

Polhory bolo podpísaných pod touto rezolúciou 22 obyvateľov, uvádzame ich menoslov: Jozef Vojtas, Mária Vojtas, Pavol Vojtas, Johanna Vojtas, Ján Hajdučák, Ján Rusnák, Ján Brejčák, Mária Brejčák, Anna Paja, Žofia Kozák, Martin Marlenga, Ján Šimurdiak, Jozef Chromčák, Jozef Sivoň, Mária Barutik, Ignác Buher, Pavol Juritka, Jozef Berdis, Katarína Revaj, Anna Hopjak, Katarína Ďubek a Ilona Vorčák.

Rezolúcia Amerických Slovákov

Rezolúcia oravských obcí

Slovenský Denník prináša vo štvrtok 18.marca 1920 informáciu o tom, že 73 oravských obcí vynieslo rezolúciu, ktorou sa prihlásili k ČSR. Medzi nimi aj obce Rabča, Sihelné a Polhora. Takže výsledky plebiscitu mali byť na Orave priaznivé pre ČSR.

Rezolúcia Spolku Oravských legionárov

V podobnom duchu sa niesla aj rezolúcia Združenia Oravských legionárov z Hornej Oravy, prijatá dňa 11.júla 1920 v Tvrdošíne. Od rezolúcie Amerických Slovákov sa odlišuje azda len s tým, že legionári súhlasili s vykonaním plebiscitu. Ďalej protestovali proti násilnostiam a teroru poľských agitátorov, organizovaniu poľskej armády na plebiscitnom území, či zrušovaniu četníckych staníc na plebiscitnom území na žiadosť Poľska.

Aktivity Spišsko-oravskej légie

Kontroverznou bola činnosť Spišsko-oravskej légie. Táto poľská légia pôsobila na československo-poľskom pohraničí hlavne v období pred prebiscitom. V júnovom čísle (2020) slovenského krajanského časopisu Život, ktorého vydavateľom je Spolok Slovákov v Poľsku, nájdeme niekoľko skutkov, ktoré boli pripisované na vrub jej členov. Spomenieme len vraždu presvedčeného Slováka Jozefa Israela z Jablonky, či československého vojaka Jozefa Jahelku. Ďalej násilnosti v Suchej Hore, Jablonke, Pekelníku či Podvlku.

Kšondz Sýkora v Rabči a polhorské kone

Osobitným a cenným študijným dobovým materiálom sú Oravské Noviny. Tie vo svojom júnovom vydaní v roku 1920 uvádzajú, že „minulý týždeň nočnou chvíľou poľskí lotri z Machajovho “Christusovho vojska“ v Polhore ukradli dva a v Rabči tri kone.

Na tej istej strane novín je aj zmienka o agitačnej ceste kňaza Sýkoru do Rabče. „Minulej nedele prišiel kšondz Sýkora do Rabče na agitačnú cestu, na ktorej skoro zle pochodil. V Rabči totiž poľskí streštenci ukradli gazdom niekoľko koní a odvliekli do Poľska. Bola tedy dostatočná príčina, že Rabčania Sýkoru nechceli ani len počuť.

Činnosť Machajovcov v Rabčici, farár Sýkora

Autentický pohľad na peripetie tej doby nám ponúkajú svedectvá čitateľov Oravských Novín, ktoré sú uverejňované v ich jednotlivých vydaniach. Tak tomu bolo aj 18.júla 1920, kde si môžeme prečítať hneď niekoľko takýchto názorov.

Čitateľ Tatránsky vyjadruje svoje presvedčenie, že „nás (Oravcov) to nesvábi do poľského “krulevstva“ a dodáva, že „vieru nám berie machajovská garda, ktorá len pije a žerie po krčmách a nevinný náš ľud obkráda.“

Záverom reprodukuje príbeh od jedného Rabčičana. „Na Božie Telo prišli ta do Rabčíc, pán farár z Námestova, dr.Štefan Hojo a Florian Hrkeľ. Zatým pán farár Mahrevka zverboval bandu a vyslal ich počas sv.omše, aby soťali slávobránu, ktorú postavili naši Slováci. Po omši vyšiel ľud z kostola a rabčický pán farár hovoril ľudu, aby sa chránili, lebo že prídu antikristi, ktorí budú rečniť a agitovať. Každý bol zvedavý a čakal na tých antikristov. Ale keď ľud videl, že neprišli čerti rohatí, ale pán farár námestovský, dr.Hojo a pán Hrkeľ, ktorí sú dobre známi Rabčičanom, zavládlo nemalé prekvapenie.“

Na inom mieste píše zrejme čitateľ z Dolnej Lipnice, ktorý popisuje aktivity kňaza Sýkoru. „Pred vojnou Sýkora, keď videl ísť z krčmy napitého chlapa, tak ho vyzauškoval. Ale teraz, keď mu Poliaci dali vrece peňazí na vábenie oravského ľudu, teraz má on sám krčmu, chytá ľud ako do osídiel a napája smradľavými kvapkami. … Krásne je to, čo, keď kňaz krčmári?!

Poľskému biskupovi spievali po slovensky

Čitateľ Ilčík sa podelil s redakciou Oravských Novín o zážitok z cesty krakovského biskupa do Dolnej Lipnice. „Dňa 7.júla 1920 prišiel do Dolnej Lipnice krakovský poľský biskup Bandurski. Na jeho uvítanie zišlo sa hodne ľudí, lebo nikto nemal ani len tušenia, že v biskupskom rúchu prichodí vlastne poľský agitátor. Samo sebou sa rozumie, že v jeho sprievode došiel aj “kšondz“ Machaj. …. pán biskup hovoril medziiným: Poliaci chcú len svoje. Kedysi mali Tešín, Oravu i Spiš a chcú mať i teraz. Takéto, hľa, nábožné rozjímanie mal p. biskup! Pán biskup sa potom spytoval ľudí, či znajú po poľsky spievať. Niekoľkí začali tedy poľsky spievať, to bola však taká “poľština“, že urážala i jemné uši Machaja, ktorý pokývaním ruky dal poľský spev zastaviť a potom ďalej spievalo sa poľskému biskupovi po slovensky.“

Plebiscit odvolaný, určenie hraníc

Emotívne plebiscitné obdobie napokon nevyústilo do svojho logického záveru, teda konania všeľudového hlasovania. Plebiscit bol totiž na žiadosť poľskej strany odvolaný a o nových hraniciach rozhodla 28. júla 1920 Veľvyslanecká rada na mierovej konferencii v belgickom kúpeľnom mestečku Spa.  

Do rozhodovania výrazne zasiahla zákulisná a globálna politika. Poliaci ťahali za kratší koniec povrazu vo vojne proti vznikajúcemu boľševickému Rusku, čo skomplikovalo poľskej vláde situáciu pri rokovaniach o územie Tešínska. Hoci plebiscit by zrejme dopadol v prospech Poľska. Na Orave a Spiši bola situácia odlišná, tam by obyvateľstvo volilo vernosť Československej republike. A keďže českí predstavitelia v spoločnej československej delegácii presadzovali zámer na udržaní Tešínska, hlavne Košicko-bohumínskej železnice, tak obe národné delegácie našli spoločnú reč o odvolaní plebiscitu. Tešínsko sa napokon rozdelilo, v ČSR ostala časť Zaolšie. Slovenské územie však prišlo o 27 obcí Oravy a Spiša.

Spomedzi oravských obcí boli prisúdené Poľsku tieto obce trstenského okresu: Bukovina-Podsklie, časť obce Dolná Lipnica, Harkabúz, Chyžné, Jablonka, Horná Lipnica, Dolná Zubrica, Orávka, Pekelník, Podvlk, Srnie, Horná Zubrica, Suchá Hora a Hladovka. Všetky obce okresu Námestovo ostali v ČSR.

Vývoj hraníc ČSR – Poľsko na Orave

Legenda k mape:

  • Červená – pôvodná hranica medzi uhorskou a rakúskou časťou monarchie do 1918a počas obdobia 2.sv. vojny (1939-1945)
  • Čierna – plebiscitné územie
  • Žltá – hranica na základe rozhodnutia Veľvyslaneckej rady z 28. júla 1920
  • Modrá – hranica po delimitácii v roku 1924 a po odovzdaní území 20. mája 1945
  • Zelená – hranica po Mníchove a delimitácii v roku 1938

Určením presných hraníc bola poverená delimitačná komisia, ktorej boli adresované žiadosti od obyvateľstva spomenutých obcí, aby ich územie ostalo v ČSR. Napokon boli protesty obcí Suchá Hora a Hladovka vypočuté. Obe obce sa vrátili v roku 1924 do ČSR, kým Poľsko získalo osady Slovenskej Dolnej Lipnice (časti Prívarovka, Kyčera a Skočíky), ktoré pred delimitáciou ostali v ČSR, a podštítové územie vrcholu Babej hory patriace do katastrálneho územia obce Polhora. 

28. júla 1920 od Hviezdoslava

Rozhodnutie Veľvyslaneckej rady vyvolalo vlnu nevôle medzi obyvateľmi i slovenskými vzdelancami, ktorí však udržiavali aj korektné vzťahy s poľskými národovcami. Niektoré osobnosti Oravy nedokázali vnútorne pochopiť zámery a dôvody rozdelenia ich rodného kraja, medzi nimi aj slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav. Ten aj zakrátko zomrel, no ešte pred smrťou vyjadril svoj žiaľ v básni 28. júla 1920.

Ja plačem nad Oravou drahou, horko plačem;
ach! starec som… Bo mladec nech, tak zúrim, skáčem
od zlosti; päste zatnem na čís’ leb,
ho zohrdiac jak z biednej hliny črep…
Veď roztrhané ako vetché nite pásky
odvekej, v srdciach, v hrude, v skale žitej lásky…
Och! zrada, pranier! škripec, poprava!
Včuľ, Orava, len budeš boľavá,
jak nikdy predtým, hoci šťastnou bys’ byť mohla,
jak ešte nikdy!… No, pád! krivda pravdu zohla…
Ba i mňa starého už berie zlosť:
fuj! závisť brata, sestry hrabivosť
bez páru! Majú v moci mnohé milióny,
a mizerných tisícok pár ti chvácu oni…
No, vlkov susedstvo! cez zuby, hryz
poostri na brúse, čo točí kýs’
vývrheľ pekla… ukúš zo spanilých skraní
si Oravienky jednu, žvi, žer rovno sani
a — zadrhni sa! hlt než prekotíš…
Boh pomsty ten ti hrozný navaľ kríž!
… Však čo mám z toho? Zbudne zohavenia práca
čo jazva, srdce ti bár s mojím vykrváca —
hoc dážď ju vymyje… hoc slnce — moc tá hnacia
zem v obeh, v rozvoj síl — ju pozláti:
celistvosť tvári, ach! sa — nevráti…

Pavol Országh Hviezdoslav – 28. júla 1920

 

Základné faktologické informácie sme prebrali z publikácií Gorali na Orave a Orava bez hraníc.


Vytvorené: 23. 9. 2020
Posledná aktualizácia: 23. 9. 2020 11:25
Autor: Správce Webu