Prvá svetová vojna priniesla so sebou utrpenie, biedu i hlad, a to nielen do oblastí priamo zasiahnutých vojnovými udalosťami. Jej dôsledkom boli zásadné zmeny v politickom usporiadaní strednej Európy. Rakúsko-Uhorsko písalo svoje posledné dejinné kapitoly a na jeho troskách vznikalo Česko-Slovensko, ktorého hranice ešte neboli stanovené. O ich určenie sa viedol tvrdý boj s Poľskom i Maďarskom.
Povojnovú situáciu v Polhore a jej okolí je možno charakterizovať slovami Mila Urbana z diela Živý bič, „prestali platiť nielen svetské ale i božie zákony.“ Obyvateľstvo Polhory a okolitých obcí bolo v zúfalej, beznádejnej situácii. Prvá svetová vojna priniesla obete z radov otcov, manželov i synov.
Farnosť Rabča, pozostávajúca z obcí Rabča, Polhora a Sihelné, mala v tom čase okolo 3600 obyvateľov, z toho približne 200 vojakov pôvodom z týchto obcí bolo mŕtvych či nezvestných, z Polhory to bolo 83 vojakov.
V rokoch 1918-1919 umrelo vo farnosti Rabča okolo 300 osôb na rôzne choroby čo by dôsledky vojny. Tak veľké obete vzhľadom na počet obyvateľov boli vo farnosti Rabča len v rokoch hladomoru 1847-1848.
Kúpele Slaná Voda
Tieto skutočnosti viedli k nepokojom v Polhore a jej okolí. Ako vinník boli označení všetci ľudia, ktorí slúžili starému uhorskému režimu, teda učitelia, žandári, lesníci, obchodníci, či zámožné rodiny.
Impulzom k nepokojom v Polhore bol príchod skupiny osôb z Lipnice pod vedením Bartoša. Táto skupina obišla Rabčice a mierila do polhorských kúpeľov v dňoch 3-4.novembra 1918. Tento impulz sa preniesol na polhorské obyvateľstvo, najmä vracajúcich sa vojakov z frontu či zajatia. Tí po návrate do rodnej obce videli biedu a beznádej jej obyvateľov, svojich rodín.
Polhorské obyvateľstvo namierilo svoj hnev a rabovanie najmä voči Židom, ktorí spravovali rôzne prevádzky (krčmár, pekár a pod.) a zároveň symbolizovali starý uhorský režim. Ľudia u nich hľadali predovšetkým rôzne produkty na obživu, no popritom brali aj iné veci a predmety.
Krčmári Adolf Schein, Lajoš Tencer a Samuel Duklauer boli silno postihnutí rabovaním. Fridrich Lasslauer opúšťa polhorské kúpele ešte pred ich rabovaním zo strany obyvateľstva.
Z obcí tohto regiónu boli vyhnaní aj nežidovskí obyvatelia, a síce Jolán Kisfalussy-Czitó (učiteľka v Polhore), Štefan Korčok (žandár), či Michal Bohucký (notár v Rabči) utekajúci do susedných Rabčíc. Po vyhnaní týchto obyvateľov, ostala štátna správa nefunkčná. A tak židia hľadali oporu v Poľsku, keďže uhorské úrady už neboli schopné zabezpečiť verejný poriadok.
Hostinec Tencer
Hostinec Schein
V prvej polovici novembra prichádzajú od Živca do Polhory rôzne polovojenské zoskupenia Poliakov so zámerom zabrať územie v prospech novovznikajúceho poľského štátu. V Polhore bola dislokovaná poľská vojenská jednotka. Z iniciatívy polhorských židovských obyvateľov bolo začaté vyšetrovanie týchto udalostí. Veliteľ poľských jednotiek bol zároveň vojenským komisárom povereným vyšetrovaním, súčinnosť mu poskytol richtár Polhory Pavol Masničák. Poľské jednotky boli ubytované v budove ľudovej školy.
Poliaci sa pri vyšetrovaní správali nevhodne voči obyvateľstvu, ktorému brali aj tie predmety, najmä každodennú obživu i hospodárske zvieratá, ktoré nepatrili židom. Tieto predmety umiestňovali na vozy pred ľudovou školou.
Obyvateľstvo zistilo, že zhabané predmety sa nevracajú židom, ale pripravujú na odvoz do Živca. Niektoré veci už boli odvezené. Obyvatelia sa dostavili k budove ľudovej školy a žiadali poľské velenie o ich navrátenie pôvodným majiteľom. Teda, aby predmety ostali v Polhore. To viedlo k vzbure.
Táto vzbura a následný boj prebehli 25. novembra 1918. V jej dôsledku zomreli tri osoby, osem bolo ťažko ranených a 20 ľahko ranených. Poliaci na základe vlastného vyšetrovania uvádzajú neoficiálne jednu obeť.
Pamätník obetiam ozbrojených konfliktov v 20. storočí
Jednou z obetí bola Katarína Štefaniaková, rodená Tarčáková, narodená v 1856, ktorá zomrela 25. novembra 1918. Podľa matričného zápisu bola prebodnutá poľským legionárom v okolí ľudovej školy. Ako jediná nebola zaopatrená kňazom. Katarína nemala v tom čase žiadne informácie o svojom druhom manželovi Pavlovi Štefaniakovi, ani troch synoch (vojaci, legionár) z prvého manželstva: Jánovi Ludma-Rusnákovi (nar. 1875), Antonovi Rusnákovi (nar. 1882) a Štefanovi Rusnákovi (nar. 1888). Posledne menovaný Štefan padol v bojoch Prvej svetovej vojny. Aj tieto skutočnosti ju mohli viesť k osobným výčitkám voči poľským ozbrojencom.
Katarína sa narodila do rodiny hájnika Ignáca Tarčáka vo Vysokom. Jej tragický osud poslúžil Milovi Urbanovi pri písaní diela Živý bič, kde ju stvárnil v postave Ilčíčky. Prečítajme si teda úryvok z Urbanovho diela.
Ale Ilčíčka vrhla sa naň, zdrapila ho za prsia a zúrivo zatriasla ním. Syna mi dajte! – revala neľudským hlasom. (…) Od cesty dobehúvali noví chlapi, ozbrojení kolmi, ktorými mávali ponad hlavy a volali: “Hurá!” Györi chcel odskočiť z verandy, ale Ilčíčka ho tak pevne držala, že ju nemohol striasť zo seba. Za niekoľko sekúnd ľud by sa bol býval hrnul už do siene. Ale jeden z vojakov vyskočil, urobil krátky, silný pohyb puškou, na ktorej sa blyšťal bodák. Ilčíčka mimovoľne siahla po ňom, no pomimo, lebo pustila sa Györiho celkom, prehla sa na chvíľu, potom sa prevesila hybko akosi, čudne cez verandu, akoby kostí v nej nebolo. Bodák sa zjavil znova. Bol krvavý …
Miesta úmrtia obetí – Ľudová škola
Ďalšou obeťou bol Anton Herud, narodený v 1894, ktorý umrel taktiež 25. novembra 1918. Ten bol pre zmenu zasiahnutý guľkou z palnej zbrane vojaka poľských légií, taktiež pri budove ľudovej školy. Anton bol vojakom v Prvej svetovej vojne, smrť ho zastihla až po návrate domov.
A napokon poslednou obeťou bol Anton Ďubašak, narodený v 1898, ktorý umrel 27. novembra 1918. Anton bol prebodnutý poľskými legionármi za parnou pílou smerom na Jalovec. Po dvoch dňoch zomrel na následky ťažkého poranenia.
Vzhľadom na počty obetí a ranených muselo ísť o dlhšie trvajúci boj. Poliaci boli v menšine, a tak sa rozhodli pre útek smerom cez Jalovec do Poľska, bývalej Galície (Živiec). Počas celej trasy prebiehali boje medzi oboma stranami.
Po vyhnaní poľských légií zorganizovali polhorci domobranu, najmä z radov bývalých vojakov Prvej svetovej vojny. Domobrana mala za cieľ zabrániť Poliakom v návrate od Galície (Živiec), preto sa sústredila na prístupové cesty v tejto oblasti. Domobrana fungovala do začiatku roku 1919, kedy správu preberajú úrady ČSR. V januári 1919 začína vyšetrovanie týchto udalostí orgánmi ČSR.
Dňa 25.novembra 1918 píše lekárnik v Budapešti Dr. Ľudovít Ján Klein telegram vládnemu zmocnencovi v Dolnom Kubíne, Jurajovi Bullovi. V telegrame popisuje žiadosť o pomoc od svojej sestry (Helena) a matky (Maria rod. Ballo), ktoré spravovali poštu v Polhore. Žiadali ho, aby prišiel po ne do Polhory, keďže v obci prebiehajú nepokoje.
Manželia Ľudovít Anton Klein (1845-1910) a Maria Ballo prichádzajú do Polhory okolo roku 1878 z liptovskej obce Hybe. Ľudovít Anton Klein sa stáva správcom pošty v Polhore. Po čase sa k ním nasťahovala aj Ľudovítova matka Karolina Charlotta rodená Lániy (1819-1919). Navštevoval ich aj brat Ľudovíta Antona, spisovateľ Belo Klein Tesnoskalský.
Poštový úrad
Ale naspäť k udalostiam roku 1918. Židia, vedomí si možnej odplaty za civilné obete vzbury zo strany obyvateľov, opúšťajú Polhoru v rokoch 1919 a 1920. No najskôr predali svoje majetky.
Schein predal majetky rímsko-katolíckej cirkvi, farnosť Rabča. V pôvodnej krčme bola zriadená cirkevná ľudová škola.
Tencer predal krčmu Štefanovi Rusnákovi Vojenskému. Duklauer predal svoje majetky, vrátane krčmy, Jánovi Tyrolovi a manželke Marii rodenej Kozákovej. Kupoval to pre syna Antona. Pekár Bloch premiestnil celú prevádzku do susednej Rabče. A rodina garbiara Scharfa, ktorého zať Alexander padol vo vojne, predala majetok Ignácovi Pienčakovi.
Poperova spoločnosť odchádza z Polhory, parnú pílu získava do správy Oravský komposesorát. Oravsko-polhorskou kúpeľnou spoločnosťou a samotnými kúpeľmi Slaná Voda disponuje Ľudová Banka čoby ručiteľ pôvodných vlastníkov. Akcionármi banky boli Hugo Lasslauer a poslanec uhorského snemu, oravský rodák, František Skyčák.
Po vyhlásení plebiscitného územia, kam patrila aj Polhora, sa poľský štát vedomý si svojho podielu na udalostiach novembra 1918, rozhodol v roku 1920 finančne odškodniť ťažko ranených a rodiny usmrtených osôb z Polhory. Odškodné za Katarínu Štefaniakovú rodenú Tarčákovú preberá jej najmladší syn z prvého manželstva, Pavol Rusnák. To svedčí o tom, že jeho starší súrodenci sa ešte nevrátili z frontov Veľkej vojny.
Naša Orava uvádza v článku “Ako hoja rany Poliaci” z marca 1920 nasledujúce, “len teraz našli ranených Jána Vloštiaka, Jána Polačeka, Jozefa Skurčáka, Jána Tarčáka, Jána Heruda, Jána Mlynarčíka, Jána Mularčíka a na zahojenie rán vyplatila týmto poľská vláda po 1200 korún československých. Zastrelených šacovala poľská vláda o 800 korún viac a preto vyplatila Pavlovi Ďubašakovi za zabitého syna 2000 korún československých, za zastrelenú matku Pavlovi Rusnákovi 2000 korún a Jánovi Herudovi za zastreleného syna tiež 2000 korún.” Záverom len dodáme, že redaktor nebol dôsledný pri rozlišovaní spôsobu usmrtenia obetí.
24.4.2024 21:04
Aktuálna teplota:
1.0 °C
Vlhkosť:
95.5 %
Rosný bod:
0.3 °C
