Navigácia

Výber jazyka

Obsah

P.O. Hviezdoslav a Polhora – kúpele, Hájnikova žena, poštári Kleinovci

Typ: ostatné
P.O. Hviezdoslav a Polhora – kúpele, Hájnikova žena, poštári Kleinovci 1Začiatkom novembra tohto roku sme si pripomenuli sto rokov od úmrtia slovenského spisovateľa, básnika Pavla Országha Hviezdoslava (1849-1921). Dnes si bližšie priblížime Hviezdoslavovu dobu a nazrieme do jeho súkromných i pracovných vzťahov k ľuďom žijúcim v našej obci.


Pavol Országh pochádzal z evanjelickej zemianskej rodiny Országhovcov (Vyšňanovie) z Vyšného Kubína. Jeho rodičmi boli Mikuláš Országh (Vyšňanovie) a Terézia Medzihradská.

Po ukončení právnických štúdií pracoval Pavol Országh, v rozmedzí rokov 1872 až 1874 (s prestávkami). ako advokátsky osnovník u advokáta dr. Antona Nádašiho-Odrobiňaka v Dolnom Kubíne. 

Hviezdoslav vystúpil 12.augusta 1874 na verejnom zhromaždení v Dolnom Kubíne na obranu slovenských gymnázií, za čo bolo proti nemu začaté vyšetrovanie pre poburovanie. Hoc bolo po čase zastavené, Hviezdoslav sa radšej rozhodol opustiť Dolný Kubín. Odchádza do Senice, kde pokračuje v práci koncipienta u dr. Štefana Fajnora. Po absolvovaní advokátskej skúšky (1875, Pešť), už mieri na krátko do Námestova. [1] Pavol Országh bol teda vzniknutými okolnosťami odídený na hornú Oravu. Na tomto mieste pripomenieme, že v rovnakom období prichádzajú do Polhory aj poštári Kleinovci, v tom čase žijúci v liptovskom mestečku Hybe. Tak Hviezdoslav, ako aj Kleinovci, patrili k skupine slovenských národovcov.

Hviezdoslav o rozdelení Oravy v 1920Hviezdoslav bol častým hosťom v polhorských kúpeľoch, čo je o ňom všeobecne známe. Už menej známy je vzťah Hviezdoslava-advokáta k týmto jódo-brómovým kúpeľom.

Kúpele boli formálno-právne založené v rozmedzí rokov 1863-1864, kedy dochádza k uzatvoreniu zmlúv k kúpeľnému gruntu medzi jeho vlastníkom, polhorským richtárom Jánom Pienčakom, a pláteníkom z Klina, Františkom Skyčákom. Keďže richtár Pienčak nevedel písať, tak ho na predmetnej úmluve z roku 1864, pre Pienčaka nevýhodnejpodpísal advokát Anton Nádaši-Odrobiňak. Nebolo by prekvapením, ak by Anton Nádaši aj vypracoval znenie predmetnej zmluvy.

Manželkou Františka Skyčáka bola Mária Odrobiňaková z Bobrova. Z tejto pláteníckej obce pochádzal aj Anton Nádaši-Odrobiňak, ktorý bol v roku 1879 prítomný ako svedok sobáša medzi Žofiou Skyčákovou, dcérou spoluzakladateľa našich kúpeľov, a Jozefom Niklom, advokátom v Ružomberku.

Dňa 15.decembra 1881 umiera v Kline František Skyčák a jeho pozostalosť vybavuje advokát Pavol Országh, ktorý zastupoval Františkove deti a vdovu pri schvaľovaní dedičskej zhody.[2] Do pozostalosti patrili okrem iných aj kúpele s príjazdovou cestou. Dodnes ju starší Polhorci nazývajú Gibasova dróga podľa prezývky pre rodovú vetvu Skyčák-Gibas. František Skyčák odkupuje v roku 1865 grunt (jeho pravú polovicu) od Mateja Božeňaka (manželka Helena Gocoľaková), na ktorom vybuduje cestu. Tá sa následne napájala na verejnú komunikáciu tzv. Trchovnicu.

Dedičmi kúpeľov po Františkovi Skyčákovi boli jeho deti, Žofia Niklová a maloletí Mária, Anton, Jozef, Gizela a Milan Róbert Skyčákovci. Gizela Skyčáková sa vydala v roku 1892 za vzdialenejšieho príbuzného Františka Skyčáka (1870-1953), budúceho poslanca Uhorského snemu.

Publikácia Soľ nad zlato, 2021

Prípady Leskoviča, Masničáka-Strýčeka a Hammermüllera

Advokát Pavol Országh riešil v Polhore aj nasledujúce právne prípady. Obchodník a krčmár v Polhore, Herman Leskovič, dňa 20.9.1880 poveril Pavla Országha, aby od pätnástich Polhorčanov vymáhal sumy 47 grajciarov, 68 grajciarov, dve po 50 grajciarov. Osem z nich bolo do jednej zlatky a sedem vyše jednej zlatky. Spolu zo všetkých 15 žalôb mal substrát 40 zlatých a 95 grajciarov. Všetky dlžoby ako to výslovne Pavol Országh uvádza boli „za živnostenské články i nápoje za viac rokov.“ Dvoch z nich žaloval u obecného richtára ako bagateľné veci, lebo tam boli menšie trovy.

V spore rodiny Masničákovcov-Strýčekovcov mal Pavol Országh na žiadosť Márie Luscoňovej, rodenej Masničákovej, zo dňa 12.5.1882 žalovať jej strýka Juraja Masničáka-Strýčeka o vlastníctvo 5 siah gruntu. Žalobníčka ešte udala, že strýko sa vyhovára. Účasť vraj kúpil od brata Jána, žalobníčkinho otca, po ktorom zostalo ešte dvoje detí Ján a Anna, súrodenci žalujúcej.

Krčmár Heinrich Meisel prevádzkoval krčmu na dolnom konci Polhory, neďaleko cesty ku kúpeľom. Viliam Hammermüller, 26-ročný krčmár z Rabče, bytom v Polhore dňa 12.1.1882 požiadal Pavla Országha o podanie žiadosti na Ministerstvo honvédov (domobrany) o oslobodenie z vojenskej aktívnej služby v Požúni (Bratislave), kam bol 29.11.1881 zavolaný ako už trojročný honvéd z neuvedených príčin. Teraz jeho manželka v polohu leží, nemá kto viesť gazdovstvo a gšeft (sic) krčmársky. Je jediným podporovateľom tesťa Meisela, ktorý dľa lekárskeho vysvedčenia je už starší a slabý. Aj na zaťa grunt previedol. [3]

Pôvodná hájovňa Roveň                               Pôvodná hájovňa Roveň, kam chodieval Hviezdoslav za Lachovcami, ktorí v nej prebývali                                                                                                                       v rokoch 1885-1897. V dolnej časti vyobrazený lesný mlyn.

Hviezdoslav. Hájnikova žena.

Pavol Országh si po prvý raz otvára advokátsku prax v Námestove v roku 1875, no na hornej Orave pobudol len niekoľko mesiacov. Na odporúčanie nastávajúcich tesťovcov sa totiž vracia do Dolného Kubína, kde zastáva pozíciu podsudcu na Kráľovskom okresnom súde. A krátko nato, v máji 1876, sa žení s dcérou evanjelického farára, Elenou Novákovou. Do Námestova sa opätovne vracia v roku 1879, kedy si otvára v tomto okresnom meste advokátsku kanceláriu. Pobudol tu až do roku 1899. [4]

Počas svojho advokátskeho pôsobenia v Námestove navštevoval Hviezdoslav aj Oravskú Polhoru. Zo zdravotných dôvodov navštevoval kúpele na Slanej vode, zvykol v nich stráviť niekoľko dní až týždňov. A pochopiteľne podnikal rôzne výlety do lesov Babej hory, kde prichádzal do častého kontaktu s panskými hájnikmi a ich rodinami. Okrem dišpút o radostiach i strastiach ich každodenného života, sledujeme u Hviezdoslava zapojenie do riešenia ich právnych sporov. Práve tieto súkromné okolnosti boli jedným z dôvodov, prečo sa Hviezdoslav zblížil s Omasťak-Vedelovcami, poťažmo Lachovcami.

Hviezdoslav a dedičské konanie po Jánovi Vedelovi

V úvode júna 1881 umiera na panskej hájovni v Palkoči (popisné č.210) hájnik Oravského panstva, Ján Omasťak-Vedel. Osudnou sa mu stala tuberkulóza. Zanechal po sebe manželku, vdovu Máriu Omasťak-Vedelovú rodenú Hrubjakovú (1832-1909), dve vydaté dcéry – Annu Kubašakovú a Máriu Lachovú, i maloletého syna Ferdinanda Omasťak-Vedela. Ten si v dospelosti zmenil priezvisko z Vedel (Vegyell) na pomaďarčené Vilagi (Vilgi).

Ján Omasťak-Vedel písomným testamentom poručil celé dedičstvo svojej manželke a Pavol Országh dňa 30.júla 1881 podáva na námestovský súd žiadosť o publikovanie testamentu. [5] Jednalo sa o pozemky v obci Rabčice na Hornej (Hornia) rali a dom s pozemkom v Slovikovej rali na začiatku obce. Napokon Hviezdoslav dosiahol zhodu medzi matkou Máriou Omasťak-Vedelovou r. Hrubjak, ktorá taktiež zastupovala svojho maloletého syna Ferdinanda, a vydatými dcérami Annou Kubašakovou a Máriou Lachovou.

Zápisky P.O. Hviezdoslava k dedičstvu po Jánovi Omasťak-Vedelovi.

                        Zápisky P.O. Hviezdoslava k dedičstvu po Jánovi Omasťak-Vedelovi. Náročné dedičské konanie trvalo až do 1887.

Práve Mária Lachová, rod. Omasťak-Vedel, poslúžila básnikovi Hviezdoslavovi k napísaniu svojho najznámejšieho lyricko-epického diela – Hájnikovej ženy. Mária Lachová tu stvárňuje postavu hájnikovej ženy, Hanky Čajkovej.

Palkoč – rodisko Hájnikovej ženy

Mária Omasťak-Vedelová prišla na svet 20.decembra 1859 na panskej hájovni v Palkoči, v matričných záznamoch uvádzanej ako Rovne č.210 (Rabčice 210). Ako už bolo spomenuté, jej rodičmi boli pansky hájnik Ján Omasťak-Vedel a Mária Hrubjaková z polhorskej šoltýskej rale. Mesiac po dovŕšení 15 rokov, teda 25.januára 1875, predstúpila Mária Omasťak-Vedelová pred oltár rímsko-katolíckeho kostola v Rabčiciach, aby pred Bohom spojila svoj život s panským hájnikom Jánom Lachom, ktorý pochádzal z polhorskej panskej hájovne Vysoké, kde pôsobil jeho otec Pavol Lach.

Palkoč

                                                                                                 Hájovňa Palkoč v 1871

Potomstvo Hájnikovej ženy I. – hájovňa Vysoké

Ján Lach už pred sobášom pôsobil ako panský strážca na hájovni Vysoké č.263 v katastri obce Oravská Polhora. V tejto hájovni prišli na svet prvé štyri deti Lachovcov – Anton Florián Lach (6.5.1876 – 10.4.1877), Ján Lach (nar.24.6.1877), Jozef Lach (nar.27.3.1879) a Karol Anton Lach (nar.16.11.1880). Už sociálne postavenie rodín Lachovcov i Vedelovcov jasne napovedá, že krstným otcom u detí Jána Lacha a Márie Omasťak-Vedelovej nemohol byť nikto iný ako správca lesnej správy v Polhore – pán Florián Lokčanský s manželkou Julianou Kružlic. Mimochodom, išlo o dcéru komposesorátneho úradníka na lesnej správe v Polhore, pána Gašpara (Caspar) Kružlica. Krstnými rodičmi u mladších detí Lachovcov boli Ján Sabala (balneátor v polhorských kúpeľoch), pôvodom z Hornej Zubrice, s manželkou.

Vysoké

                                                                                                       Hájovne Vysoké v 1871

Potomstvo Hájnikovej ženy II. – hájovňa Palkoč

Keď v roku 1881 umiera Ján Omasťak-Vedel, tak na uvoľnené miesto do hájovne Palkoč prichádza jeho zať Ján Lach. Tu, v Palkoči pod Kamenným grúnikom, sa „Hájnikovej žene“ narodili dve dcéry, Anna Mária Lachová (nar.2.7.1882) a Helena (Ilona) Lachová (nar.29.10.1883). Len pripomenieme, že Anna Mária Lachová bola matkou spisovateľa Mila Urbana.

Potomstvo Hájnikovej ženy III. – hájovňa Roveň

Lachovci mali dovedna 18 detí, najviac z nich sa narodilo v hájovni Roveň, v ktorej priestoroch je v súčasnosti umiestnená Expozícia Hájnikovej ženy a Mila Urbana, ktorý sa tu roku 1904 narodil. Horáreň Roveň, rovnako ako všetky ostatné hájovne, bola v „časoch Hájnikovej ženy“ vlastníctvom Oravského komposesorátu, katastrálne sa nachádzala v Oravskej Polhore a cirkevno-administratívne bola pripojená k farnosti Rabčice.  

Jednou z charakteristických čŕt povolania hájnika bolo sťahovanie z jednej hájovne do druhej. A tak sa opätovne, nie poslednýkrát, sťahujú aj Lachovci. Zamierili do hájovne v Rovniach, ktorá sa uvádza v záznamoch s popisným číslom 207. Tu sa im narodili tieto deti: Johanna Juliana Lachová (nar. 9.1.1885, úmrtie 24.7.1886), Anton Lach (nar. 18.1.1887), Ignác Lach (nar. 5.7.1888), Pavol Michal Lach (nar. 29.9.1889), František Lach (nar. 3.2.1891), Florián Lach (nar. 18.5.1892, úmrtie 28.7.1893), Rudolf Lach (nar. 23.12.1893), Mária Lachová (nar. 8.6.1895) a Florián Lach (nar. 4.8.1897).    

Hájovňa Roveň s mlynom

                                                                                     Hájovňa s mlynom v Rovniach (1871)

Ako zaujímavosť uvedieme, že Mária Lachová (nar. 8.6.1895) sa vydala v júni 1918 (Zázrivá) za Štefana Korčoka, ten pôsobil ako žandár v Polhore, keď v obci dochádza k tragickým novembrovým udalostiam roku 1918.

Potomstvo Hájnikovej ženy IV. – Zázrivá

Po roku 1895 pristupuje Oravský komposesorát k reorganizácii personálneho zloženia svojich hájovní. Lesníci z hornej Oravy odchádzajú do lesných dištriktov dolnej Oravy a naopak. Výnimkou nebol ani Ján Lach, ktorý spolu s rodinou opúšťa Rovne a mieri do Zázrivej. Tu sa mu narodili jeho posledné tri deti – Emil Lach (nar.1899), Gizela Lachová (nar.1900) a Jozef Vojtech Lach (nar.1902, úmrtie 18.1.1903).

Lachovci sa na dôchodok vrátili do Rovní, tento raz však na ich rabčickú stranu. Do domu, kde v roku 1909 umiera matka „Hájnikovej ženy“ – Mária Omasťak-Vedelová r.Hrubjak. Penzionovaný hájnik Ján Lach tu umiera v roku 1921 a jeho manželka Mária – Hájnikova žena – o šesť rokov neskôr, v roku 1927. V dome ostal bývať ich syn Emil Lach s manželkou Julianou Klinovskou. Dom napokon cez druhú svetovú vojnu vyhorel, keď touto oblasťou viedol vojnový front.

Hrob Hájnikova žena, Rabčice

                                                                                   Hrob Hájnikovej ženy na cintoríne v Rabčiciach

U Kleinovcov na Polhore

Pavol Országh Hviezdoslav a Kleinovci mali hneď niekoľko spoločných tém k rozhovoru, spájala ich totiž evanjelická viera, národné (slovenské) cítenie, právnické povolanie, literárna činnosť, príchod na hornú Oravu a v neposlednom rade aj rodinné vzťahy.

Kleinovci v mestečku Hybe

Kleinovci boli pôvodom spišskí Nemci. Príchodom do liptovského mestečka Hybe však došlo k poslovenčeniu rodiny, ktorej azda najznámejším príslušníkom bol národovec, Štúrovec, dlhoročný notár i richtár mestečka Hybe – Ľudovít Anton Klein (1816-1873). Jeho manželkou bola od roku 1844 Karolína Charlotta rodená Lányi (Láni, 1819-1919), pôvodom z Východnej. Dospelosti sa dožili ich dvaja synovia – syn rovnakého mena Ľudovít Anton Klein (1845-1910) a Belo Jozef Emil Klein (1853-1941), spisovateľ Tesnoskalský. Belo Klein bol istú dobu kolegom Hviezdoslava na dolnokubínskom súde.  

Belo Klein v diele Oppidum Hybbe spomína na tragické úmrtie otca, „Bolo to vo februárový večer. Prišiel k nám ujo Orphanides na partiu šachu. Sotva začali hrať, prišla nová návšteva: strýk Peter Klein i so synom Vendušom. Mamičke to nebolo po vôli. Vedela, že jej muža prišli nahovárať do hory. Tak sa aj stalo. Otec, ako by bol mal akési zlé tušenie odopieral ísť. Na veľké nahováranie konečne pristal. Na druhý deň ráno, 14. februára, strýk Peter a Venduš sa dostavili k nám. Čo mal robiť? Sľúbil sa. Musel ísť. (…) Po poľovačke… Boli už na ceste domov. Vracali sa hore závozom cez Kráľovú v priateľskom rozhovore. Cesta bola pokrytá ľadom a všade klzká. Zrazu sa otec potkol na strmliač, pošmykol a padol na zem. Flinta mu vystrelila. A zrovna do oka. Tak sa nemilosrdne pominul tento prepotrebný človek, prepotrebný svojej rodine, ktorá ho žalostne oplakala, Hybiam, ich ev. cirkevnému sboru i slovenskému národu.“ [6]

Poštár Ľudovít Klein

V rozmedzí rokov 1873 až 1876 nastupuje Ľudovít Anton Klein (1845-1910) na pozíciu majstra pošty v Oravskej Polhore. Poštový úrad sa nachádzal pri rieke Polhoranke na Kyseľovej rali (no pôvodný poštový úrad bol nad hlavnou cestou v Dolnej šoltýskej rali). Po smrti manžela a dcéry prichádza do Polhory aj Ľudovítova matka, Šarlota Kleinová r. Lányi. Tá sa dožila požehnaného veku 99 rokov a 10 mesiacov, poslednýkrát vydýchla v Polhore (1919).

No ešte predtým, v roku 1910, umiera jej syn, poštár Ľudovít Anton Klein (1845-1910). Ten bol podľa smútočného parte pochovaný na rímsko-katolíckom cintoríne v Rabči podľa obradov evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Už len z titulu svojej funkcie bol poštár Ľudovít Klein váženou a vplyvnou osobnosťou Polhory. V roku 1876 sa aktívne podieľal na prípravách výstupu na Babiu horu pri príležitosti 70.výročia od výstupu arcivojvodu, palatína Jozefa Habsbursko-Lotrinského, na tento vrchol Beskýd. Spolupodieľal sa aj na značení turistických chodníkov v lesoch Babej hory, dohliadal na prevádzku útulne (chaty) pod jej vrcholom, pri ktorej umiestnil aj meteorologickú stanicu. Na konci 19.storočia zastával Ľudovít Anton Klein aj funkciu štátneho notára v Rabči s pôsobnosťou pre Rabču, Polhoru, Sihelné a Rabčice.          

poštár Klein parte

                                                                                             smútočné parte za poštárom Kleinom

Evanjelické Služby Božie v Polhore?

Ako píše Belo Klein-Tesnoskalský, mimochodom často navštevujúci svojich príbuzných v Polhore, jeho matka bola silne nábožensky založená osoba. V priestoroch poštového úradu si aj zriadila sakrálne miesto. Už po smrti svojho brata Ľudovíta i matky prichádza Belo Klein opätovne do Polhory a píše „Konečne za súmraku dôjdeme na polhorskú poštu, kde po zvítaní sa s neterou Ilonou, čo od smrti otca svojho vedie poštu, radi sme, že si môžeme skrepnené údy povystierať. Do radosti vítania padá trpkosť spomienky na tých, čo nás nevítajú, čo snívajú večný sen na rabčianskom cmiteri. Nestojí už ani tá filagória v záhrade, kde po nedeliach a sviatkoch, v tomto útulku, odbavovala svoju pobožnosť staručká maminka moja. Kraskova báseň „Vesper dominicae“ príde mi vždy na um a pohne ma k slzám.“ [7]

V Námestove nebol evanjelický kostol v časoch, kedy tam pôsobil P.O.Hviezdoslav. Svoje duchovné potreby tak mohol realizovať počas pobytov v Polhore, kam chodieval nielen za prekrásnou prírodou, kúpeľmi, ale aj priateľmi a spolu-veriacimi Kleinovcami.

Pošta, Polhora

                                                                                              pošta v Polhore, kde bývali Kleinovci

Rodinné vzťahy Hviezdoslava s Kleinovcami

Pavol Országh Hviezdoslav si po smrti svojho brata Mikuláša (†1889) adoptuje jeho deti – Sidóniu Országhovú (1878-1915) a Jaroslava Teodora Országha (1881-1915). Obe adoptívne deti umreli krátko po sebe v roku 1915. [8]

Sidónia Országhová bola vydatá za Karola Polláka, ostali po nej štyri maloleté deti. Ich osud zaiste ležal na srdci aj samotnému Hviezdoslavovi. Deti potrebovali matku, a tak sa Karol Pollák opätovne žení, v októbri 1916 si berie za manželku Ilonu Kleinovú z Oravskej Polhory.

Ilona Julia Mária Kleinová sa narodila Ľudovítovi Kleinovi, poštárovi v Polhore, a jeho manželke Márii rodenej Ballovej. Na svet prišla v decembri 1878 v Polhore. Aj napriek faktu, že išlo o potomka evanjelikov, Ilonu krstil rímsko-katolícky farár v Rabči – Anton Florek. Krstnými rodičmi boli jej strýko Belo Klein-Tesnoskalský a Juliana Lokčanská, manželka správcu polhorskej lesnej správy.

Sobášom Ilony Kleinovej s Karolom Pollákom prerástol vzťah Hviezdoslava a Kleinovcov do formy bližšieho rodinného príbuzenstva.

 

Zdroje citácií:

[1] JANČO, Š. Advokát Pavol Országh Hviezdoslav, s.15

[2] JANČO, Š. Advokát Pavol Országh Hviezdoslav, s.38

[3] JANČO, Š. Advokát Pavol Országh Hviezdoslav, s.56, 65, 91

[4] JANČO, Š. Advokát Pavol Országh Hviezdoslav, s.18

[5] JANČO, Š. Advokát Pavol Országh Hviezdoslav, s.70

[6] KLEIN-TESNOSKALSKÝ, B: Oppidum Hybbe

[7] KLEIN-TESNOSKALSKÝ, B: Po stopách Hviezdoslavových in Hviezdoslav v kritike a spomienkach Sbornik, s.309

[8] JANČO, Š. Advokát Pavol Országh Hviezdoslav, s.22

 

Poznámka: Matričné záznamy krstov detí Lachovcov je možné otvoriť v prípade registrácie na webe familysearch.org.


Vytvorené: 6. 12. 2021
Posledná aktualizácia: 9. 12. 2021 08:57
Autor: Správce Webu