SNP – prípravy a priebeh na Orave

Na konci novembra 1943 odcestovali do iránskeho Teheránu spojenecké delegácie Churchilla, Roosevelta a Stalina. Na sovietskom veľvyslanectve prediskutovali vojenské plány i  uspo-riadanie Európy po ukončení vojny. Z vojenského hľadiska bola najpodstatnejšia dohoda na otvorení západného frontu vo Francúzsku tzn. vylodenie v Normandii (Operácia Overlord) a súbežný postup Červenej Armády na východnom fronte na poľské územie (Operácia Bagration). Obe vojenské operácie boli realizované začiatkom júna 1944 s ukončením ku koncu augusta. Na programe dňa boli aj prvotné diskusie o zmene hraníc Poľska. Stalinov návrh počítal s návratom východnej poľskej hranice na tzv. líniu lorda Curzona. Ako kompenzáciu by Poľsko získalo tradičné nemecké územia. Definitívna dohoda o poľských hraniciach, rozdelení Nemecka i vytvorení OSN padla až na konferenciách na Jalte (február 1945) a Postupime (júl 1945). Predbežné rokovania započali už na iránskej pôde.

Cesta k Vianočnej dohode

Formy protifašistického odboja mali rôznu podobu. Jednou z nich bol atentát (1942) na Reinharda Heydricha v Prahe. Počas Druhej svetovej vojny bol Protektorát Čechy a Morava integrálnou súčasťou Tretej ríše, Heydrich zastával funkciu zastupujúceho ríšskeho protektora. Na jeho odstránenie sa podujal okrem Jana Kubiša aj slovenský rodák Jozef Gabčík. V tom čase bol front ďaleko od bývalých československých hraníc, nič nenasvedčovalo tomu, žeby ich skoro dosiahol. Súbežne s približovaním frontu stúpala intenzita príprav ozbrojeného povstania, tak po politickej ako aj vojenskej stránke.

Na rozdiel od Čiech a Moravy fungovala Slovenská republika formálne nezávisle. Pochopiteľne slovenská politická reprezentácia musela rešpektovať mocensko-vojenský status quo. Bez spolupráce s Nemeckom by republika neexistovala. Napriek tomu sa našli v štátnom aparáte jednotlivci, ktorí pripravovali vojenské povstanie proti režimu prezidenta Tisa. Na finančno-hospodárske zázemie odboja dohliadal z pozície guvernéra Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, ktorý vopred zabezpečil predisponovanie peňažných prostriedkov (okolo troch miliárd korún) z bratislavskej centrály do pobočky v Banskej Bystrici. Taktiež zariadil presun rôznych komodít, potravín a pohonných hmôt na stredné Slovensko, kde sídlilo centrálne velenie SNP. K materiálnemu zabezpečeniu povstania prispel výraznou mierou aj popredný slovenský ekonóm – národohospodár Ján Klinovský, rodák z Bobrova, ktorý zastával pozíciu predsedu Obilnej spoločnosti pre Slovensko. Počas SNP bol partizánmi zavraždený pri Sliači. Do tajných príprav SNP bol zapojený aj gen. Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany. Jeho rozhodnutia v kritických momentoch spôsobili zmätok a váhavosť v radoch povstalcov.

Slovenský ilegálny protifašistický odboj bol tvorený troma ideologickými prúdmi. Občiansko-demokratický predstavovali reprezentanti povojnovej Demokratickej strany (Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko, Martin Kvetko). Ich cieľom bolo obnoviť predvojnové ČSR so zachovaním slovenskej autonómie. Komunistický odboj bol inštitucionálne ukotvený v štruktúrach ilegálnej KSS (Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský). Jeho predstavitelia úzko spolupracovali s vojensko-politickými zložkami ZSSR. Dôsledkom ich spolupráce boli zárodky organizovaného partizánskeho hnutia na Slovensku, keďže v radoch dôstojníkov slovenskej armády bol nepatrný počet sympatizantov komunistického protifašistického odboja. Napokon sociálnodemokratický odboj bol kádrovo a politicky najmenej výrazný a k tomu aj nejednotný. Niektorí jeho pred-stavitelia inklinovali k spolupráci s občiansko-demokratickým odbojom, kým ostatní preferovali komunistický. Poprední zástupcovia protifašistických odbojových prúdov podpísali pred vianoč-nými sviatkami roku 1943 tzv. Vianočnú dohodu. Signatári v nej vyjadrovali svoj zámer viesť organizovane odboj proti Slovenskej republike (prezident Tiso) a Tretej ríši s cieľom obnoviť ČSR. Za týmto účelom bola vytvorená ilegálna Slovenská národná rada (SNR), ktorá spolu-pracovala tak s domácim ako aj zahraničným odbojom, tzn. jeho reprezentantmi v Londýne a Moskve. Dňom 1. septembra 1944, čiže v prvých dňoch SNP, bola v Banskej Bystrici transfor-movaná Slovenská národná rada do podoby oficiálneho najvyššieho politického orgánu na povstaleckom území. Okrem občiansko-demokratického a zjednoteného socialistického bloku (KSS + sociálni demokrati) boli jej členmi pplk. gšt. Ján Golian a div. gen. Rudolf Viest (po príchode na Slovensko). Golian bol určený pred povstaním, aj s podporou Beneša, za veliteľa Vojenského ústredia SNR v Banskej Bystrici, čiže mal riadiť prípravy a priebeh SNP po vojensko-taktickej stránke. Bezprostredne po začatí SNP došlo k formálnej premene Vojenského ústredia SNR na 1. Česko-slovenskú armádu na Slovensku, čím bola vyjadrená podriadenosť a jednota s londýnskym exilom. Po príchode do rodnej vlasti začiatkom októbra 1944 nahradil Goliana vo funkcii veliteľa povstaleckej armády div. gen. Rudolf Viest. Ten bol pred príchodom na pov-stalecké územie členom československej exilovej londýnskej vlády.

Východoslovenská armáda  

Od začiatku roku 1944 prebiehali aktívne (tajné) prípravy SNP. Golian nebol prvou voľbou na veliteľa povstania, pred ním boli zvažovaní aj gen. Augustín Malár, plk. gšt. Viliam Talský i gen. Štefan Jurech. Napokon exilová londýnska vláda určila začiatkom apríla 1944 Goliana za veliteľa vojenského odboju na Slovensku. Túto voľbu akceptovala SNR, no jeho zástupcovia plk. gšt. Talský a plk. Ján Imro mu odmietli poslušnosť z dôvodu jeho nižšieho hodnostného postavenia a veku (mladší). Ideálny scenár povstania počítal s tým, že Východoslovenská armáda operujúca v priestore línie Prešov – Humenné – severné hranice,  uvoľní karpatské priesmyky (Dukla) pre postupujúcu Červenú armádu. Tá by následne v spolupráci s našou armádou prenikla až k rieke Morave a Dunaju. Začiatok SNP mal byť naplánovaný na okamih, kedy Červená armáda obsadí Krakov. V čase predčasného vyhlásenia SNP stála sovietska armáda pomerne ďaleko od Krakova, približne na línii Sanok – Dębica – Sandomierz (západne od Ľvova). Sovietsky generálny štáb posudzoval začiatkom augusta 1944 hneď dva, navzájom si konkurujúce, plány spustenia a priebehu SNP. Oba počítali so spojením Východoslovenskej a Červenej armády. Generál Čatloš po dohode s KSS plánoval vyslanie svojich emisárov do Moskvy, o čom sa dozvedel Golian a predbehol ho. Vyslanci od Čatloša pristáli v Moskve o dva dni neskôr. Sovietski generáli zhodnotili oba plány SNP ako nerealizovateľné, keďže nedocenili rýchly nemecký protiútok a náročnosť zdolania karpatských priesmykov. A prečo píšeme o konkurujúcich plánoch? Jednak ich pripravovali rozdielne štruktúry (niektorí jednotlivci zasvätení do oboch plánov), no podstatnejší je konečný cieľ povstania. Kým Čatloš mal víziu obnovy samostatného Slovenska, jeho kolegovia (či konkurenti) z Banskej Bystrice mienili obnoviť ČSR. Samotný vojenský odpor Slovákov výraznou mierou dopomohol k povojnovej obnove ČSR. Pokračovanie Slovenskej republiky nepripadalo v úvahu, keďže o povojnovom usporiadaní rozhodujú vždy víťazné mocnosti, ktoré sa v tomto prípade dohodli na obnovenej ČSR (bez Podkarpatskej Rusi a niektorých obcí Oravy/Spiša).

V prvej polovici roku 1944 navrhol minister národnej obrany Čatloš vytvorenie Východo-slovenskej armády za účelom zabránenia postupu Červenej armády. Oficiálne musel jej vznik, pred Nemcami, odôvodniť týmto spôsobom, hoci v skutočnosti počítal s jej zapojím do SNP. Vzhľadom na svoje zloženie opierajúce sa o skúsených vojakov, bojujúcich v rokoch 1941 až 1943/1944 na východnom fronte a nimi vychovaných vo výcvikových strediskách vekovo mladších vojakov, mala predstavovať hlavnú údernú silu povstania. Veliteľstvo sídlilo v Prešove, jej veliteľom bol gen. Augustín Malár, jeho zástupcom plk. gšt. Talský. Tvorili ju predovšetkým 1. pešia divízia s veliteľom plk. Mikulášom Markusom a 2. pešia divízia, ktorej najprv velil plk. gšt. Viliam Kanák a od 15. augusta 1944 plk. gšt. Štefan Tatarko. Tesne pred SNP prišlo rozhodnutie o podriadení Východoslovenskej armády nemeckej Skupine armád Severná Ukrajina (neskorší názov Skupina armád A) so štábom v Krakove, konkrétne spadala pod velenie Armádnej skupiny Heinrici (v roku 1945 prechádzala aj Oravou).

Aktivita partizánov urýchlila SNP

Počas leta 1944 sa stupňovali diverzné aktivity partizánov. Slovenské bezpečnostné zložky k nim pristupovali benevolentne (či podceňujúco), zaiste s tichým súhlasom Čatloša. Práve benevolencia znepokojovala nemecké orgány, ktoré naliehali na Tisovu vládu, aby rázne zasiahla. Vláda Slovenskej republiky vyhlásila dňom 12. augusta 1944 stanné právo na celom území štátu. Obzvlášť závažným činom partizánskej skupiny Piotra Velička, pričom  z nemec-kého pohľadu rozhodujúcim, bolo internovanie (v spolupráci s miestnou vojenskou posádkou) a následne postrieľanie nemeckej vojenskej misie v martinských kasárňach pri ich prechode Slovenskom z územia Rumunska (požiadali o separátny mier so Spojencami). Tento incident sa odohral jeden deň pred SNP. Len pár dní predtým vydal Čatloš rozkaz na nočné cvičenie bratislavskej posádky, čím si podpísal svoju de facto rezignáciu. Ostal síce ministrom, za hlav-ného veliteľa slovenskej armády však dosadili režimu lojálneho gen. Jozefa Turanca. K tomu 27. augusta partizáni spoločne s miestnou vojenskou posádkou obsadili Ružomberok, kde sídlila pre nemeckú armádu dôležitá zbrojovka a vojenské sklady zbraní.  Rovnaký úspech mali aj v mestách Liptovský Mikuláš, Martin a Brezno. V pondelok 28. augusta 1944 oznámila nemecká strana prezidentovi Tisovi, že posiela na Slovensko vojenské jednotky za účelom boja proti partizánskym skupinám, zároveň ho informovali o pláne odzbrojenia Východoslovenskej armády. Generál Turanec sa pobral do B. Bystrice, aby zariadil presun Veliteľstva pozemného vojska (VPV) do Trenčína a prekazil prípravy povstania. Keďže štruktúry VPV, na čele s náčel-níkom štábu Golianom, tvorili kádrový základ pripravovaného SNP, došlo k zaisteniu Turanca bezodkladne po jeho pristáti na leteckej základni Tri Duby (Sliač). V polovici septembra 1944 ho spoločne s Čatlošom eskortovali do ZSSR, kde strávil zvyšok vojny ako vojnový zajatec.   

Začnite s vysťahovaním, alebo ako začalo SNP

Vzhľadom na uvedené incidenty došlo k predčasnému spusteniu protinemeckého vojenského odporu v podobe SNP. Medzi jednotlivými zložkami povstania došlo k nejasnostiam, až zmätkom. Pod nemeckým tlakom oznámil vo večerných hodinách 29. augusta minister národ-nej obrany gen. Čatloš prostredníctvom bratislavského rozhlasu, že do krajiny prichádzajú nemecké vojská. Vyzval slovenských vojakov a dôstojníkov, ako aj civilistov, aby im poskytli súčinnosť. Tí, ktorí vedeli o jeho zapojení do odboju, boli prekvapení, ba  aj sklamaní. Vojenské ústredie SNR prostredníctvom pplk. gšt. Jána Goliana vydalo pokyn jednotlivým posádkam k zahájeniu aktívneho ozbrojeného povstania. Konšpiračné „Začnite s vysťahovaním“ platilo od 20:00 hod. dňa 29. augusta 1944. Čatlošov rozhlasový prejav vyvolal neistotu až dezorientáciu vo velení Východoslovenskej armády.  Preto sa ráno 30. augusta vydal Malár do Bratislavy po inštrukcie. Generál Malár úzko spolupracoval s Čatlošom na prípravách SNP, hoci o jeho služby mal záujem aj Golian. Počas konzultácií v Bratislave vyzval Augustín Malár, ktorý bol obľúbený a rešpektovaný medzi vojakmi, svojich podriadených z Východoslovenskej armády ako aj vojakov ostatných vojenských posádok po celom Slovensku, aby zložili zbrane, lebo povstanie je predčasné. Týmto stratil Malár dôveru u odbojárov i nemeckého velenia, ktoré ho zajalo pri návrate na veliteľstvo v Prešove. Dodnes nie je uspokojivo zmapovaný jeho osud, predpokladá sa jeho násilné usmrtenie v koncentračnom tábore Flossenbürg. Pred koncom vojny v ňom boli internovaní okrem Malára ostatní slovenskí armádni velitelia (Golian, Viest a iní). Tragicky skončila Východoslovenská armáda, ktorá mala byť najbojaschopnejšou zložkou povstalcov. Zástupca veliteľa plk. gšt. Talský obdržal od Malára rozkaz nepodnikať žiadne rozhodnutia po dobu jeho neprítomnosti. Nedal tak rozkaz svojim podriadeným k aktívnemu zapojeniu do SNP, napriek zákazu odletel na vlastnú päsť do Ľvova k Sovietom. Nasledovala ho letecká skupina (27 lietadiel) jemu podriadeného útvaru. Talský odletel k maršalovi Ivanovi Konevovi, ktorý zodpo-vedal za bojové operácie 1. Ukrajinského frontu Červenej Armády. Chcel s ním dohodnúť spoločný postup na východnom Slovensku, k čomu však neboli vytvorené operačno-taktické podmienky. Front bol ešte príliš ďaleko. Východoslovenská armáda ostala v rozhodujúcom momente bez velenia, čo využili nemecké jednotky a behom pár dní odzbrojili jednotlivé súčasti Východoslovenskej armády. Vojenský útvar o sile približne 30 tisíc mužov prestal existovať. Vojaci, ktorí neboli zajatí Nemcami, odišli buď domov, alebo sa pridali k partizánom. Na západ-nom Slovensku sa organizovane pridali k povstaniu len posádky v Trnave a Piešťanoch. V dôsledku uvedených skutočností bolo Slovenské národné povstanie od počiatku obmedzené na územie stredného Slovenska, horné Ponitrie a časť Spiša, západne od čiary Poprad – Levoča – Spišská Nová Ves. Do operačného priestoru SNP patrila aj Orava.

Povstanie na Orave

Pre Slovenské národné povstanie sú charakteristické dve jeho zložky (povstaleckí vojaci   a partizáni), ktoré fungovali v mnohých veciach nezávisle. Napriek deklarovanej snahe o koordi-náciu, nebol výnimkou protichodný postup. V prípade severného pohraničia Oravy dochádza k prieniku partizánskych zvedov na slovenské územie (z poľského Generálneho gouvernementu) už behom roku 1943, avšak aktivizácia partizánskych (sovietskych) skupín nastáva až k letu – jeseni 1944. Pre partizánske skupiny riadené z kyjevskej partizánskej centrály boli typické letecké výsadky do operačnej bojovej zóny. Takto bola vysadená, na Orave pôsobiaca, par-tizánska brigáda Signál. Partizánsky oddiel č. 0032, veliteľ kpt. Piotr Sergejevič Tichonov, prenikol na Oravu spôsobom typickým pre svojho zriaďovateľa tj. Hlavnú spravodajskú správu Generálneho štábu Červenej Armády (GRU). Tento oddiel teda nebol podriadený kyjevskej partizánskej centrále, ale inej armádnej zložke – GRU. Na Oravu prenikol vlastnými prostried-kami (konské povozy, pešo a pod.) obíduc frontovú líniu pri Sandomierzi. Jeho prítomnosť zaznamenávame 28. júla 1944 v rajóne Kiczory (Vyšná Lipnica). Pôsobil aj na Babej hore, odkiaľ bol v plnom zložení medzi 22 až 23. augustom prevezený nákladnými autami do Zákamenného (Oravská Magura). V deň vypuknutia SNP zmenil opätovne lokalitu, presídlil do zriadeného hlavného tábora v Lučivnej pri Párnici. Oddiel Tichonova vyvíjal činnosť na Orave počas celého SNP. Od 1. septembra 1944 ho doplnil partizánsky oddiel zvláštneho určenia č. 14 (riadený GRU, veliteľ mjr. Vladimír Petrovič Jaromov) a iné partizánske zoskupenia.    

Povstaleckí vojaci mali svoje oravské sídlo v dolnokubínskych kasárňach. Nerozhodnosť ich veliteľa pplk. Jozefa Albrechta znamenala jeho okamžité nahradenie stot. Vojtechom Miškovičom, po pár dňoch došlo k vymenovaniu mjr. gšt. Dušana Jamrišku povstaleckým veliteľom na Orave. Už 1. septembra ráno prenikli od Chocholowa dva automobily nemeckých prieskumníkov, ktorí si to zamierili cez Trstenú dolu Oravou, až kým neboli zastavení a zajatí pri Podzámku. V dôsledku nepresnej komunikácie vypukla v Dolnom Kubíne panika, zutekali záložníci ubytovaní na Bysterci. Z nemeckej strany išlo len o rozviedku. Hlavný útok od Chyžného na Trstenú započal o deň neskôr. Kampfgruppe Volkmann, vyčlenená z nemeckej Skupiny armád Severná Ukrajina, bola dopravená železnicou z Tarnowa do Rabky, odkiaľ pod-nikla útok na Oravu. Bojová skupina o približne 400 až 500 mužov mala za cieľ obsadiť rafinériu v Trstenej, kde sa vyrábali prepotrebné pohonné hmoty. Dorazili tu neskoro, keďže partizáni už podnikli diverzné akcie na rafinériu (vypustenie zásob pohonných hmôt do okolitej prírody – potoka). Nestačili však prevahe, obsadenie Trstenej nemeckým vojskom nastalo 5. septembra s následným postupom na Tvrdošín. Línia kontaktu sa zastavila pri Krivej a Podbieli.

Kým pre celoslovenský úspech SNP bolo dôležité udržanie spojenia centra povstania s Turcom cez Ružomberok a Kraľovany, pre povstalcov na Orave bola kľúčovým kontrola komunikácie Dolného Kubína s Ružomberkom. Chlapi z Oravskej Polhory, ktorí boli mobilizovaní pre dolno-kubínsku posádku, neskôr spomínali na rozkaz k presunu do Ružomberku za účelom doplnenia zbraní. Dôjsť sa im tam nepodarilo, keďže ich postup bol zastavený pri Valašskej Dubovej. Následne zaujali obranné postavenie pri Brestovej, kde sa zdržali približne dva týždne, kedy nemecké jednotky prenikli cez Brestovú do Dolného Kubína. Tieto udalosti nastali v stredu 13. septembra 1944. Dobre informovaní nemeckí vojaci ukoristili zbrane a strelivo zo zaplombo-vaného vagónu i vysoký obnos hotovosti (okolo 3,5 milióna korún) umiestnenej v banke na účely povstania. Presun peňazí na Oravu s predstihom zariadilo povstalecké centrum v Banskej Bystrici. Po vykonaní dolnokubínskej operácie odišli nemecké jednotky naspäť do Ružomberku. Po ovládnutí Dolného Kubína nemeckými zložkami sa presunuli povstalecké jednotky na úsek Dolný Kubín – Kraľovany, konkrétne do oblasti Párnica – Lučivná – Zázrivá. Medzi svojou výbavou mali aj ľahký tank LT 38. K vynútenému ústupu na Oravskú Maguru pristúpili aj povstalci operujúci v doline Podzámku a Krivej. Začiatkom októbra prišiel rozkaz od Goliana, aby uskutočnili zvyšky povstaleckých jednotiek na Orave pod velením mjr. gšt. Dušana Jamrišku presun na povstalecké územie. Povstanie na Orave s definitívnou platnosťou prechádza na partizánsky spôsob boja, predovšetkým v neprístupných horských terénoch pri Lučivnej, Chočských vrchoch, Roháčoch-Zuberec či Hruštíne-Zabave.

Ako prebiehalo Slovenské národné povstanie v Oravskej Polhore? Aké jednotky operovali na území obce a prístupom k nej? A prečo došlo k prestrelke nemeckých vojakov medzi sebou? Tieto otázky zodpovieme v pokračovaní nášho mapovania rokov 1944-1945.

Použitá literatúra

SEGEŠ Vladimír a kol.: Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov, 2015

KLUBERT Tomáš: Slovenská armáda v druhej svetovej vojne (slovom a obrazom), 2016

MURÍN Gustáv: Povstanie 60 dní národa (I, II, III), 2022 – 2024

CHMELÍK Martin: Partizánske skupiny na Orave počas druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea 2011

CHMELÍK Martin, TOMÁŇ Peter: Zachované vojenské opevnenia na Orave z epochy druhej svetovej vojny. In: Zborník Oravského múzea 2021

SLANÝ Juraj: Pôsobenie diverzno-spravodajských oddielov Generálneho štábu Červenej armády na Orave. In: Časopis Vojenská história 3/2022 (tu)

LACKO Martin: Ján Klinovský – obeť povstania. In: Časopis Svedectvo, júl/august 2024

BARIČÁK Ján: Prvé boje povstaleckých vojakov na Orave. In: Orava, september 1989

Návrh na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu Slovenského národného povstania, MNV Oravská Polhora, 1964