Polhorské Vianoce v matrikách druhej polovice 19.storočia

Tieto radostné emócie boli ešte umocnené s príchodom nového člena rodiny, narodením nového potomka. Ale, žiaľ, odchod blízkych sa nikdy nevyhýbal ani tomuto obdobiu roka, vianoce-nevianoce.

Hoc žijeme tretiu dekádu 21.storočia, občasné priblíženie spôsobu života ľudí nie tak dávnej minulosti, nám môže byť len inšpiráciou pre naše každodenné radosti i trápenia. Aj preto v tento sviatočný deň prinášame stručný prehľad narodení (krst) i úmrtí v rodinách Polhorcov počas Vianoc druhej polovice 19.storočia, a to na Štedrý Deň, Narodenie Pána i sviatok sv. Štefana.

Zachytávame v ňom výlučne katolíkov, ktorí z povahy veci pokrstili svoje deti resp. odprevadili svojich blízkych do večnosti, v rímsko-katolíckom kostole v Rabči, kam chodievali aj veriaci z našej Polhory (filiálka farnosti Rabča). V našom výskume sa nevenujeme spoluobčanom vyznávajúcim evanjelickú či židovskú vieru. Lebo aj takí žili v Polhore.

Evanjelici boli v drvivej miere prisťahovalci, ktorí prišli do týchto končín uhorskej krajiny v dôsledku prevádzky župných-komposesorátnych úradov, ich rozmach badať najmä medzi rokmi 1820 až 1830 (1840). V druhej polovici 19.storočia ich žila v Polhore len hŕstka. Azda najvplyvnejším z nich bol rodák z Hybe – Ľudovít Anton Klein (1845-1910), správca poštového úradu v Polhore, notár obvodu Polhora, člen Beskiden Verein. Veriaci evanjelickej cirkvi augsburského vyznania mali (cirkevný) matričný úrad v Dolnom Kubíne.

Židia pôsobili tradične ako krčmári, či obchodníci. V Polhore bývajúci židia patrili do židovskej komunity v Námestove. Práve v archiváliách tejto židovskej obce by sme našli ich matričné záznamy.

Cenným materiálom, nielen o príbuzensko-rodinnom a nábožensko-sociálnom zložení obyvateľstva obce, by boli údaje zo sčítania ľudu Uhorska z roku 1869, no jeho sčítacie hárky sa nezachovali z drvivej väčšiny slovenských regiónov, vrátane Oravskej župy. U nasledujúcich sčítaní obyvateľstva nám ostali len štatistické výkazy, ktoré sumarizoval Štatistický úrad SR. Podľa nich žilo v Polhore v roku 1880 celkovo 1494 obyvateľov, z nich bolo 1436 katolíkov, 7 evanjelikov a 51 židov. O dekádu neskôr žilo u nás 1508 ľudí, z nich katolíkov 1454, evanjelikov 13 a židov 41. V miléniovom roku 1900 mala Polhora 1559 obyvateľov, nábožensky deliacich sa na katolíkov (1520), evanjelikov (5) a židov (34).

Nami prezentované informácie o narodeniach (krst) a úmrtiach Polhorcov sme čerpali z verejne dostupnej cirkevnej matriky rímsko-katolíckej farnosti Rabča. Ako už bolo uvedené, do zoznamu sme zahrnuli roky 1850 až 1900. Nie je v našich silách, a ani účelné, venovať sa každému jednotlivcovi z tohto zoznamu. Bližšie si priblížime len zopár vybraných predkov, ktorých životný osud sa rôznymi cestičkami dostal do povedomia našej generácie, generácie žijúcej v roku 2023.

Bádanie v matrikách častokrát prináša neočakávané zistenia, nie raz prinavráti do povedomia zabudnuté rodinné príbehy. Jedným z nich by mohol byť aj nesmierne krátky život Jána Juchu, ktorý sa narodil na Vianoce roku 1857 a rovnako na Vianoce roku 1859 umiera. Na Mikuláša 1893 bol krstený Anton Bagon, inak Vargončík, ktorý však umrel na Štedrý deň tohože roku. Kolobeh života je už raz taký, že informácie o mŕtvonarodených deťoch ako by zmizli z pamätí potomkov, v drvivej väčšine sa k nim ani nedostanú, keďže neprekonajú húštinu medzigeneračnej výmeny. Takýto príbeh sa mohol stať aj u nás, keď sa na Vianoce 1891 narodilo mŕtve dieťa Štefanovi Pientakovi a Rozálii Koňarčikovej.

Polhora bola počas 19.storočia pomerne homogénnou obcou z pohľadu genealógie, manželstvá sa uzatvárali väčšinou medzi jej obyvateľmi či nápadníkmi z rabčianskej farnosti. No zaznamenali sme aj rodinné zväzky medzi mladými ľuďmi pochádzajúcimi z iných farností, z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Tak sa k nám dostalo priezvisko Nevedel, kde pozorujeme dve línie. Jedna sa odvíja od Michala Nevedela, pôvodom z Korbielova. A druhá vetva začína u Jozefa Nevedela a jeho manželky Márie Plevjakovej. Jozef pochádzal z oravskej obce Lipnica, dnes patriacej Poľsku, no pred sobášom (1896) žil v susedných Rabčiciach. Na Štedrý deň 1899 sa im narodil syn Ján, ktorý však žil len päť mesiacov.

Na Vianoce 1899 sa narodil aj Štefan Bobek, syn Martina Bobeka a Anny Hrubjakovej. Martin to nemal až tak ďaleko k svojej nastávajúcej manželke z jeho rodného Veselého. Anna bola jednou z jedenástich detí Jána Hrubjaka a Rozálie Fedorovej. Na Štedrý deň 1863 sa Jánovi a Rozálii narodila dcéra nesúca meno matky – Rozália. No, žiaľ, umrela už začiatkom roku 1865. Z početného potomstva Jána Hrubjaka a Rozálie Fedorovej sa dožil dospelosti, okrem Anny (Bobek), už len syn Jozef Hrubjak. Ten sa oženil s Máriou Vargončik-Grešik. Vianoce 1882 boli v tejto rodine nesporne šťastnými, keďže prišiel na svet malý Janko.

Výraznú stopu zanechal v Polhore notár dominus Augustin Tuvičak, inač Klinovský. V daňovom súpisu z roku 1828 je uvádzaný ako jediný (nižší) šľachtic žijúci v Polhore, mysliac tým dani podliehajúceho príslušníka nobility. Podľa našich vedomostí bol trikrát ženatý, umrel ako 74-ročný na jar 1864. Na Vianoce 1860 mu umrela druhá manželka, 29-ročná  Anna Vargončíková (Bagunčik/Bagončik). 

A práve v rokoch 1863 až 1864 spúšťajú svoju oficiálnu činnosť Kúpele Polhora. Ich klientela bola rôznorodá, pacienti pochádzali tak z Uhorska ako aj zahraničia. V roku 1902 ich dokonca navštívila arcivojvodkyňa Mária Terézia Habsbursko-Toskánska (1862-1933) z vedľajšej vetvy panovníckeho rodu. Zastavila sa u nás s manželom Karolom Štefanom Habsbursko-Lotrinským (1860-1933) počas návratu do neďalekého Živca, kde rodina sídlila. Ich spoločným predkom bol uhorský kráľ Leopold II. Tento habsburský prepletenec spomíname z toho dôvodu, že matkou Karola Štefana bola Alžbeta, dcéra palatína Jozefa (1776-1847). Jeho výstup na Babiu horu v roku 1806 patril v tom čase k najvýznamnejším udalostiam roka. No späť k Vianociam roku 1868, kedy sa v našich kúpeľoch narodila Angelika Rokická. Pôvod jej rodičov, ako aj dôvod ich pobytu v polhorských kúpeľoch, nám  nie je známy. Zato o rodičoch Márie Vorčákovej, narodenej taktiež v kúpeľoch a umrevšej (týfus) na Vianoce 1874, máme bližšie historické povedomie. Jej otec Ján Vorčák bol totiž richtárom Polhory, určitú dobu pôsobil v kúpeľoch. A richtárom Polhory bol aj jej mladší brat Anton Vorčák, ktorého 105.výročie úmrtia sme si pripomínali pred dvoma týždňami. 

Nevieme, či Anton Masničák niekedy predviedol svoju hru na gajdy aj kúpeľným hosťom. Vieme však, že patril k polhorským výrobcom tradičných gájd. Jeho prvou manželkou bola Anna Talagová (Mrdjak), mimochodom narodená v kúpeľoch, ktorá mu umrela krátko po pôrode na Vianoce 1892. Anton s dvoma maloletými deťmi na krku sa opätovne oženil tak rýchlo ako to len šlo, manželkou sa mu stala Anna Skolianová. Mali cez tucet detí, vrátane hudobníkov-gajdošov Jána, Jozefa a Vendelína Masničákovcov (Hecle). No ich prvorodenou dcérou bola Žofia Masničáková, ktorá uzrela svetlo sveta na Štefana roku 1894.

Aj v rodine polhorského gajdoša Andreja Talagu st. (Odbežak), parťáka vyššie zmieneného Antona Masničáka, došlo k úmrtiu počas vianočných sviatkov v roku 1888, jeho syn Ján nemal ani pol roka. Len pripomenieme, že jeho najstarší preživší syn Andrej Talaga ml. (Odbežak), známy ako Parigal (po matke), patril k známym gajdošom našej obce, spomína ho Milo Urban v Zelenej krvi, učil gajdošskej technike aj Jozefa Zboroňa (Mička).  

Ján Belkotiak, Ján Fedor, Pavol Tyrol … a mnoho ďalších mien nájdeme vyrytých na Pamätníku obetí ozbrojených konfliktov 20.storočia v miestnej časti Slaná voda. Ich spoločným znakom je skutočnosť, že položili svoj život na bojiskách Prvej svetovej vojny. A títo traja menovaní sa k tomu narodili počas vianočných sviatkov. Ján Belkotiak (1892) patril k 71.pešiemu pluku, o život prišiel v dôsledku zranenia počas bojov na rieke Soča-Isonzo, umrel v nemocnici Sankt Daniel (dnes Slovinsko). Ján Fedor (1891), husár, zahynul v roku 1918 počas ofenzívy na rieke Piava.

                                                                                                  ^{husár Ján Fedor}

Vianočným dieťaťom bol aj Pavol Tyrol (1886), najmladší syn Pavla Tyrola a Rozálie Štefaniakovej (Kvasniak). V roku 1910 určitú dobu pobýval v USA, začiatkom septembra 1911 sa oženil so Žofiou Júliou Hrubjakovou (1887). Tá bola dcérou hájnika Jozefa Hrubjaka a Alojzie Bogárovej, pôvodom z mesta Tata. Alojzia u nás vyučovala maďarčinu deti zamestnancov Oravského komposesorátu. Značná prítomnosť župných úradov si zákonite vyžadovala aj primeranú starostlivosť, vrátane vzdelávania detí župných úradníkov. Pavlovi a Žofii Júlii sa narodili dve deti – Jozef Tyrol a Žofia Tyrol. Obe boli v neskoršom veku známe pod prezývkou Lojzok/Lojzka, čo je familiárne označenie majúce pôvod v mene ich babky Alojzie. Ich otec Pavol Tyrol musel narukovať na front Veľkej vojny, kde aj zahynul pri východo-poľskom Krasniku v priebehu roku 1915. Jeho vdova Žofia Júlia sa takmer po dvadsiatich rokoch opätovne vydala za hájnika Jozefa Banaša.

Uvedená spoločná fotografia zachytáva rodiny hájnika Jozefa Hrubjaka a jeho (naj)mladšieho brata Štefana Hrubjaka s manželkou Jolanou Ambrus. Štefan, ministerský účtovník, umrel niekoľko dní po skončení Prvej svetovej vojny v Budapešti.

Hoc nejde o deti Vianoc, no záverom sa povenujeme Lojzokovi i Lojzke. Obaja súrodenci boli veľmi aktívni v oblasti kultúry a rovnako obaja nikdy nevstúpili do zväzku manželského.

Jozef Lojzok viedol obecnú kroniku, určitú dobu zastával funkciu podpredsedu MNV v Oravskej Polhore. Zapájal sa do organizovania rôznych cirkevných podujatí ako boli púte do svätých miest. Jeho umelecké cítenie sa prejavilo aj v tom, že mal schopnosť až umeleckého prejavu počas pohrebných obradov, vo svojich smútočných prejavoch dokázal vystihnúť charakter a osobnosť nebožtíka. No, svoj talent zužitkoval aj pri veselších príležitostiach akými boli rôzne slávnosti, výročia, oslavy, či sviatky. Tu si pripravoval medzi inými aj výstižné vinše. Venoval sa aj organizovaniu divadelných predstavení, v pamäti starších obyvateľov našej obce dodnes pretrvávajú spomienky na jeho rolu Krista v divadelnom predstavení Umučenie Krista. 

Vedel by niekto zo súčasníkov identifikovať ľudí na vyššie uvedených fotografiách z divadelného predstavenia?

Žofia Lojzka bola obľúbená u Polhorcov, a to nielen na hornom konci, kde bývala. Gény starej matky v nej vyvolali cit pre samovzdelávanie. Jej prehľad, sčítanosť v rôznych témach jej umožnili, aby sa zapájala do vzdelávacích aktivít Zväzu žien. Rada predvádzala rôzne rýdzo praktické novinky z oblasti pečenia či varenia.

                                                                                                  _{Žofia Lojzka Tyrolová}

V jednom prísloví sa hovorí, že človek žije dovtedy, kým si ho ľudia pamätajú. Nech sú nám tieto múdre slová každodennou inšpiráciou.

Fotografie: archív Jozef Tyrol (Lojzok), Anton Cvoliga