Naše vedomosti o muzikantoch v Polhore, vrátane gajdošov, pochádzajú len z druhej polovice 19.storočia. Z tejto doby sú nám známe tri základné muzikantsko-gajdošské rody Taľaga, Masničák a Chromčák, čiastočne k nim môžeme priradiť aj Luscoňovcov. Okolo nich sa formovali ďalšie skupiny hudobníkov a spevákov.
V septembri 1806 navštívil Oravu arciknieža rakúsky a uhorský palatín Jozef Habsbursko-Lotrinský (1776-1847), syn rakúskeho cisára a uhorského kráľa Leopolda II. Jednou z jeho zastávok bola aj Babia hora. O sedemdesiat rokov neskôr, pri príležitosti okrúhleho výročia jeho výstupu na Babiu horu, bola usporiadaná v Polhore slávnosť regionálneho významu. Do Polhory sa dostavila vrchnosť celej Oravy a na vrchole Babej hory bol osadený kamenný obelisk pripomínajúci výstup uhorského palatína na tento vrchol Beskýd. Spestrením tejto spomienkovej udalosti v roku 1876 bola aj hudobná skupina pozostávajúca z gajdoša a huslistu, ktorá doprevádzala svojimi tónmi významných hostí v lesoch Babej hory.
Hudobné cítenie zaiste nie je formované len výchovou, či kultúrno-spoločenským prostredím ale z istej miery aj geneticky a hlavne rodinne. Aspoň takýto záver nám plynie z hlbšej analýzy hudobno-gajdošských rodov v Polhore.
Jedným z takýchto rodov boli a zostávajú Taľagovci. V priebehu 19.storočia sa stretávame s viacerými vetvami rodu Taľaga, ktorý používal na svoje odlíšenie rôzne prezývky. Jednou z nich bola aj prezývka Taľaga-Odbežák. Pri našom bádaní po gajdošoch zohrávajú významnú úlohu dve deti Jána Taľagu-Odbežáka (cca 1816-1881), a síce Andrej Taľaga-Odbežák (1850-1916) a jeho sestra Anna (*1864).
Tento Andrej Taľaga-Odbežák,vo voľnej chvíli gajdoš-muzikant, sa oženil s Helenou Plevjak zvanou Parigal a ich syn, taktiež Andrej Taľaga-Odbežák (1882-1965) bol azda najzáhadnejší polhorský gajdoš. Milo Urban pri opise svojich študentských rokov v polhorskej škole (dnes obecný úrad), teda okolo roku 1914, uvádza nasledovné: „ubytovali nás v drevenej chalúpke hneď povyše školy, s dokonalým výhľadom na školský dvor. Ako sa naši domáci v skutočnosti menovali, nikdy som sa nedozvedel. Vraveli nám, že bývame u Parigalky, a tak sme u Parigalky bývali. A naozaj to aj tak vyzeralo. Naša domáca, tetka Parigalka, suchá, ale rezká ešte starká, bola hlavou domu. Ona rozdeľovala robotu, hoci neveľmi mala komu. Starý Parigal, sužovaný záduchom, večne vylihoval v malej kuchynke a večne kašlal, ich syn Hondras – po slovensky Ondrej – už starý mládenec, zmordovaný robotou na poli alebo ešte ťažším zvážaním pánskeho dreva z hôr, len čo prišiel domov, hodil sa na svoju posteľ pri dverách a bolo naozaj umenie dostať z neho skúpe slovko. Zato sedemnásťročná dcéra, chichotavá Ilka, nahovorila a nasmiala sa za troch. (M.Urban – Zelená krv)“
ľudová škola v Polhore okolo 1914, pohľad z dvoru Andreja Taľagu-Odbežáka (Parigalka), zdroj: M.Kapičáková
Pod ‘tetkou Parigalkou’ mieni Milo Urban zaiste Helenu Plevjak Parigal a ‘synom Hondrasom’ zas spomenutého gajdoša Andreja Taľagu-Odbežáka. Ten sa už v pokročilom veku oženil s vdovou Annou Revaj z Rabče, nemáme žiadnu vedomosť o ich deťoch.
Cechmajster Cechu slovenských gajdošov, Jozef Zboroň (1921-2001), pri svojich spomienkach na detstvo hovorí, „bol som ešte malý, mal som tuším sedem rokov, v obci žil istý gajdoš priezviskom Parigal, už starý človek. Vždy, keď sa dalo, kúpil som mu tabak a zašiel k nemu. Hrával na gajdách a poukazoval mi, ako sa hráva. Zaujalo ma to, lebo to bolo také nezvyčajné. Priúčal ma hrať a za chvíľu som ‘vrčal ‘ aj ja. Neskôr som však hrával aj na husliach. (Gajdovačka vtedy a teraz, 2019)“ Aj tu sa stretávame s gajdošom Andrejom Taľagom-Odbežákom, hoc používajúc priezvisko svojej matky Parigal.
Spomínali sme aj dcéru Jána Taľagu-Odbežáka, Annu (*1864). Tá sa vydala za Jána Gazdíka a jej vnukom je posledný žijúci gajdoš starej polhorskej generácie – Jozef Luscoň. A koniec koncov, hudobníkom bol aj Jozefov otec Anton Luscoň (*1901). Čiže hudobné tradície rodu Taľaga sa preniesli prostredníctvom rodinných vzťahov aj na iné rody obce.
Gajdoš Jozef Luscoň ovláda aj hru na husle, jeho prvé husle pochádzali z dielne Jozefa Sivoňa-Huceľa, a gajdy si dával na mieru vyrábať u svojich kamarátov. Spoločne s ním vystupoval na dedinských zábavách, svadbách, fašiangoch či iných veseliciach aj gajdoš-huslista Ignác Strýček-Kutriš (*1932), ktorý bol profesiou mlynár. Zaoberal sa aj výrobou rôznych hudobných nástrojov, vrátane píšťaliek a gajdíc. Nezabudnuteľná je gajdica Ignáca Strýčka-Kutriša vyrobená v kosisku, na ktorej si počas kosenia aj hrával.
Ako sme už spomínali, rod Taľaga patril k trom najrozvetvenejším rodom Polhory na začiatku 19.storočia. Jedna z jeho vetiev začala v tejto dobe používať priezvisko Kutliak a používa ho až do dnešných dní. A práve u Jána Kutliaka (1890-1957) sa prejavilo hudobné nadanie spojené s ďalšou typickou vlastnosťou polhorských hudobníkov – kováčske remeslo, popritom vyrábal aj hudobné nástroje. Okrem hry na gajdy ovládal Ján Kutliak aj hru na husle, ktoré boli jeho dominantným nástrojom. A ako to už býva, svoje hudobné vlohy zrejme zdedil po svojom otcovi a najmä po starom otcovi, taktiež Jánovi Kutliakovi (1816-1890). U neho sa nám zachoval príbeh, keď jeho manželka Anna, pôvodom z Chocholowa, na neho pri príležitosti jednej ľudovej veselice kričala, „Janem, skripki, dudy či bjerom …“ Aj to nám dokladá skutočnosť, že hudobné nadanie pretrvalo u predstaviteľov línie Taľaga-Kutliak.
Ján Kutliak (*1890), zdroj: A.Kutliak
Ján Heretik, zdroj: A.Kutliak
Martin Vorčák, zdroj: I.Šustr
A prečo Bugajská muzika? Takéto hudobné zoskupenie sa sústredilo v prvej polovici 20.storočia v časti obce zvanej Bugaj. Tvorili ho susedia Ján Kutliak (1890-1957), Jozef Glovaťák (*1912) a Martin Vorčák (*1889). Gajdošom muziky bol Jozef Glovaťák, zároveň ovládajúci aj hru na husle. Táto multi-inštrumentálnosť však bola charakteristická pre všetkých polhorských muzikantov-gajdošov. Na basu hrával Martin Vorčák. Ten bol po mužskej línii príslušníkom významného polhorského rodu, ktorého predstavitelia mali pozitívny vplyv na vývoj obce v 19.storočí. Po ženskej línii odvíja Martin Vorčák svoj pôvod v rode Taľaga-Kutliak, jeho starou matkou bola totiž sestra Jána Kutliaka (1816-1890), tá je dokonca pri sobáši s Pavlom Barutikom uvádzaná v matričných záznamoch ako Anna Taľaga.
Na sklonku života Jána Kutliaka, už majúceho zdravotné problémy, sa podujal na jeho zastupovanie v Bugajskej muzike jeho švagor, gajdoš Ján Heretik (*1901), ktorého vetva Heretíkovského rodu bola známa aj pod prezývkou Kalužak. Už v neskoršom období vystupoval spoločne s Jozefom Glovaťákom ďalší gajdoš Jozef Sivoň-Huceľ (*1922), ktorý po smrti manželky odchádza do Popradu.
po pravej ruke nevesty: Jozef Glovaťák (1912, gajdoš), dolný rad zľava (hudobné nástroje): organista Ján Vojtas, Ján Ďubašák, Polaček (zdroj: M.Kapičáková)
Ján Heretik mal okrem iných aj syna Antona Heretika (*1931), ktorý pokračoval v rodinnej tradícii hrajúc na harmoniku, no príležitostne zobral do svojich rúk aj gajdy. Anton vystupoval s členmi ďalšieho významného hudobného telesa obce reprezentovaného rodom Masničák.
Aj Masničákovci boli pomerne rozvetvený rod, hoci svojou početnosťou sa v žiadnom prípade nemohli rovnať Taľagovcom. Masničákovci bývali, v dnešnom ponímaní geografie obce, v okolí súčasného rímsko-katolíckeho kostola. Podľa našich informácií sa hudbe venovala jedna vetva rodu, ktorej prezývka znela Hecle.
Gajdošom a výrobcom gájd bol Anton Masničák (1863-1939), no aj jeho traja synovia Ján (*1898), Jozef (*1902) a Vendelín (*1905) pokračovali v otcových muzikantských šľapajach. Hrou na gajdy vynikal predovšetkým Vendelín, ktorý zároveň gajdy aj vyrábal. Rodina Antona Masničáka bola značne rozrastená, z prvého manželstva s Annou Taľaga (Mrdják) vzišli dve deti (jedna dcéra umrela pri pôrode), kým v druhom manželstve sa narodilo, nám známych, štrnásť detí, medzi nimi aj uvedení muzikanti. Pochopiteľne, niektorí potomkovia umreli v mladosti.
zľava: Štefan Bieľak, Ján Masničák, Jozef Zboroň-Mička (1921), Vendelín Masničák (zdroj: M.Kapičáková)
Spoločne so súrodencami Masničákovcami zvykol hrávať aj huslista Štefan Bieľak (*1931) prezývaný Sultan, ktorého pradedo pochádzal zo Sihelného, ako aj už spomenutý gajdoš Jozef Zboroň zvaný Mička (1921-2001), Anton Cvoliga (*1917), či Adalbert (Vojtech) Chromčák (*1904) hrávajúci aj na gajdy. Z rodinných vzťahov Vojtecha Chromčáka spomenieme len jeho švagra – gajdoša Antona Jendreasa (*1913) a brata Pavla Chromčáka, ktorý spojil svoj životný osud s manželkou ‘chichotavou Ilkou ‘ z Urbanovho diela, teda s Helenou Taľaga-Odbežák.
Aj kováč Andrej Chromčák (*1859) sa venoval vo svojom voľnom čase hre na gajdy, či muzikanstvu všeobecne. Ako hovorí gajdoš a povolaním kováč Jozef Luscoň, tento ‘kamarát Chromčák ‘ rád hrával spoločne s jeho otcom, Antonom Luscoňom (*1901) ovládajúcom hlavne hru na husle (skripki).
Bača Anton Zoššák (*1892) pochádzajúci z rodu polhorských lesníkov ovládal hru na píšťalke a nebola mu cudzia ani hra na archaický hudobný nástroj – gajdy. Ako bača pôsobil najmä na námestovskej holi, ale aj na holi jasenickej. Anton sa narodil v hájovni vo Vysokom do rodiny pánskeho hájnika, jeho matkou bola Anna Luscoň. Pri detailnejšom pátraní po jej pôvode by sme narazili na jej spoločných predkov s predkami vyššie spomenutého Antona Luscoňa.
Muzikantstvu sa venoval aj prvorodený syn baču Antona Zoššáka, nesúci rovnaké krstné meno ako jeho otec, teda Anton Zoššák mladší.
bača Anton Zoššák, zdroj: M.Kapičáková
vľavo s gajdami Anton Zoššák mladší, zdroj: M.Kapičáková
A zaťom baču Antona Zoššáka bol stolár Anton Vargončík-Grešik mladší, ktorý síce ovládal hru na gajdy, ale jeho hlavným nástrojom boli husle. Hudobné nadanie na neho preniesol jeho otec, známy a úspešný polhorský gajdoš Anton Vargončík-Grešik starší.
Na začiatku 20.storočia prichádza do Polhory Adalbert (Vojtech) Jendreas, pôvodom z obce Jelešnia-Križova v Galícii, ktorý sa žení s Annou Taľaga-Kutliak. Jej strýkom bol Ján Taľaga–Kutliak známy aj ako Urbanov Jašek Kutliak spod Bučinky.
Medzi deťmi Vojtecha Jendreasa a Anny Kutliak nájdeme aj gajdoša a výrobcu gájd Antona Jendreasa (*1913). Ten si určite zahral pri rôznych príležitostiach aj so svojim švagrom Vojtechom Chromčákom (*1904). No jeho dominantným muzikantským partnerom bol talentovaný Anton Cvoliga (*1917) hrajúci predovšetkým na husle. Jeho hudobný talent bol trpezlivo rozvíjaný mentorom a zároveň švagrom Antonom Vargončíkom-Grešikom starším. Jendreas a Cvoliga rozveseľovali najmä horný koniec obce, kde bývali.
Anton Cvoliga sa narodil Jozefovi Cvoligovi a Márii Luscoňovej, ktorej starými rodičmi boli prísažný obce Martin Luscoň a Katarína Kalfas-Kitka. Teda v osobe Martina Luscoňa nachádzame spoločného predka pre muzikanta Antona Cvoligu po ženskej línii ako aj súčasného gajdoša Jozefa Luscoňa.
gajdoš Anton Heretik, huslista Štefan Zboroň-Mička (zdroj: M.Rentková)
Cechmajster Jozef Zboroň-Mička (1921-2001) mal zaiste viac učiteľov gajdošskej techniky, medzi nimi aj Andreja Taľagu-Odbežáka (1882-1965) a Antona Masničáka (1863-1939). Jozef Zboroň bol synom rezbára Štefana Zboroňa-Mičku (*1887) pochádzajúceho z Rabče, no samotný Jozef sa narodil už v Polhore ako tretie dieťa rodičov Štefana Zboroňa a Anny Dominiakovej.
Podľa našich vedomostí mal Jozef minimálne dvanásť súrodencov, niektorí umreli ako maloletí, medzi nimi aj brata Štefana Zboroňa-Mičku (*1928) s ktorým vytvoril kvalitné hudobnícke duo. Jozef Zboroň-Mička patril k spoluzakladateľom folklórnej skupiny Polhoranka, v ktorej účinkoval ako sólista a spolu s Ľudovítom Borovkom a speváčkou Annou Rusnákovou (Vengrinka) vytváral goralskú trojku.
Ich ďalší brat Anton Zboroň-Mička (*1941) zvykol pre zmenu vystupovať so svojim vzdialenejším príbuzným gajdošom Jozefom Zboroňom-Metesom (*1939), ktorý však v mladom veku tragicky zahynul, čo ukončilo jeho sľubne sa rozvíjajúcu muzikantskú kariéru.
|
| |
Len doplníme, že rezbár Štefan Zboroň-Mička (*1887) vyrábal okrem iných aj pastierske píšťalky, na ktoré hrával. Táto vetva rodu Zboroň bola známa pod prezývkou Mička. Starými rodičmi gajdoša-cechmajstra Jozefa Zboroňa boli Jozef Zboroň (*1850) a Terézia Jagelková-Miček, obaja pochádzajúci z Rabče.
Tento starý otec Jozef Zboroň (*1850) mal brata Jána Zboroňa (*1856), ktorý sa oženil s Máriou Vedel. Ján Zboroň je opisovaný v Zawilińskeho rozpomienkach na Hviezdoslava ako „kurič Jano,“ teda človek zodpovedný za odparovanie soli v polhorských kúpeľoch. Táto vetva rodu Zboroň nesie prezývku Metes podľa matky Márie Vedelovej, tj. Kataríny Sivoň-Metes. A práve vnukom Jána Zboroňa a Márie Vedelovej bol tragicky zahynuvší Jozef Zboroň-Metes. Z genealogickej línie rodu Zboroň-Metes odvíja svoj pôvod aj súčasný polhorský saxofonista a harmonikár Vladimír Zboroň.
Záverom len skonštatujeme, že náš výpočet gajdošov-muzikantov z Polhory nemusí byť konečný. Spomenuli sme len tých jednotlivcov, o ktorých sa nám zachovali ústne či písomné svedectvá, no zaiste žili v Polhore i okolitých obciach aj iní, pre nás však (a žiaľ) ‘zabudnutí‘ gajdoši a muzikanti.
25.4.2024 21:04
Aktuálna teplota:
1.4 °C
Vlhkosť:
82.3 %
Rosný bod:
-1.3 °C
