Sv. Anton Paduánsky, kňaz a učiteľ Cirkvi (13. jún)

Vlastným menom Ferdinand Buglione. Narodil sa v Lisabone v r. 1195. Keď mal desať rokov, dali ho do školy, ktorú otvorili kanoníci pri biskupskom chráme v Lisabone, kde pôsobil aj jeho strýc.

V pätnástich rokoch začal Ferdinand vážne premýšľať, v ktorom povolaní by najlepšie slúžil Bohu. Rodičia ho priviedli k priorovi rehoľných kanoníkov sv. Augustína. Tu chcel celým srdcom slúžiť Bohu. No v tomto kláštore nenašiel úplný pokoj, rušili ho časté návštevy príbuzných a priateľov. Požiadal predstavených o preloženie do iného kláštora. Jeho žiadosti vyhoveli. Po dvoch rokoch odišiel do kláštora Sv. kríža v Coimbre. Tu našiel túžený svätý pokoj. Usilovne študoval sv. písmo, spisy cirkevných otcov, najmä sv. Augustína. Stal sa znalcom sv. písma, vedel naspamäť celé knihy. V roku 1220 si obliekol rúcho sv. Františka v malom Františkánskom kláštore sv. Antona pustovníka. Jeho prvá cesta viedla do kláštornej kaplnky. Vtedy odložil svoje krstné meno Ferdinand a prijal rehoľné meno Anton. Čoskoro ho prestavení spolu s jedným bratom poslali do Afriky. Len čo obaja misionári odcestovali do Maroka, Anton dostal silnú horúčku a nemohol apoštolovať. Horúčka ho trápila celú zimu. Keď sa predstavení dozvedeli o jeho chorobe, prikázali mu vrátiť sa domov. Anton poslúchol, ale domov, do vlasti nedošiel, lebo búrka zahnala loď k pobrežiu Sicílie. Tam sa dozvedel, že sv. František zvoláva na Turíce r. 1221 schôdzu všetkých bratov do svojho rádu do Assisi. Zaumienil si, že tam pôjde, aby poznal sv. Františka.

Zbedačený chorobou, obrátil sa na brata Graciána, predstaveného rímskej provincie a ponúkol sa mu na najnižšie práce v kláštore. Ten ho prijal a poslal do malého kláštora sv. Pavla pri meste Forli. Vykonával najťažšie práce, postil sa, rozjímal. Vo františkánskom kláštore bol vyhlásený za kňaza a ako novokňaz mal kázeň, spočiatku nesmelo, postupne jeho slová boli mocnejšie a ohnivejšie, plné múdrosti, čo si všimli aj jeho predstavení. Anton sa stal veľkým a nevídaným kazateľom. Jeho hlas znel ako zvon. Vľúdna tvár, čistý pohľad na ľudí veľmi pôsobili. Dňa 4. októbra 1226 zomrel František z Assisi, na pohreb išiel aj Anton. Cestou sa zastavil v Ríme, kde ho pápež Gregor IX. vyzval, aby kázal prítomným pútnikom. Na výzvu pápeža Alexandra IV. napísal „Kázne na sviatky svätých“. (1231) V pôstnom čase často kázal v Padove, pričom pre pokročilú vodnatieľku veľmi trpel. 13. júna 1231 neočakávane zamdlel pri chudobnom obede s bratmi. Preniesli ho do kláštora Arcella, kde žili sestry sv. Kláry. V kláštore sa vyspovedal, prijal sviatosť pomazania chorých, zaspieval svoju obľúbenú mariánsku pieseň, ktorú sám zložil (Ó, preslávna pani), pozrel do neba a povedal: „Vidím svojho Pána“. Zomrel 36 ročný 13.VI. 1231. Necelý rok po smrti ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Z Padovy sa úcta sv. Antona rýchlo šírila do celého sveta. Pápež Pius XII. 16.1.1946 potvrdil úctu „evanjelického učiteľa“ (Doctor evangelicus) a rozšíril ju na celú Cirkev.

Všetkým nositeľom krásneho mena prajem všetko najlepšie. Nech im patrón, sv. Anton, pomáha v každej životnej situácii, aby s jeho pomocou kráčali po ceste spásy.

Využívam túto príležitosť aby som aj nášmu rodákovi Prof. Mgr. Antonovi Tyrolovi, generálnemu vikárovi Spišskej diecézy poprial veľa Božích milostí, pomoc Ducha Svätého a ochranu Panny Márie, v ťažkej, zodpovednej práci.

Za všetkých Polhorcov

Milan Štraus