Menu
Obec Oravská Polhora
Obec Oravská Polhora

Tajomstvami zahalený Jalovec

Štátna hranica 1938, turistické chodníky

Už žiaci základných škôl sa učia o najsevernejšom bode Slovenska, o Modralovej, o Jalovci. Menej známa je však minulosť Jalovca, ktorá ponúka bádateľovi množstvo zaujímavých príbehov z rôznych oblastí ľudskej činnosti.

Východnú Modralovú, nachádzajúcu sa v samom severovýchodnom cípe Jalovca, označujeme za slovenský severný pól. Patrí k turisticky najatraktívnejším miestam jaloveckého výbežku. Pričom najsevernejšie miesto Slovenska nájdeme na Západnej Modralovej. Pred rozdelením Oravy (1920) by sme hľadali najsevernejší bod Oravskej župy na Polici (dnes Poľsko).

V oblasti Modralovej sú návštevníkom prístupné novovybudované cyklistické trasy typu singletrack spájajúce Slovensko s prihraničným poľským regiónom gminou Zawoja. Popularitu Jalovcu dodáva aj turistická beskydská hrebeňovka začínajúca na Pilsku a končiaca na Malej i Veľkej Babej hore.

Nemožno však zabúdať na ďalšie aspekty Jalovca, ktoré pramenia z jeho dejinného vývoja. Medzi verejnosťou sa zriedka mihne zmienka o jaloveckom tajchu, hájovni, či zákopoch. Ľudská pamäť takmer vytesnila spomienky na horúci november 1938.

V tomto článku sa pokúsime nájsť odpovede na otázku, čo bolo typické pre Jalovec a koniec koncov aj pre samotnú obec Polhora?

Turistický severný pól

                                                                         Turistický severný pól

Babia hora, pohľad zo Severného pólu

                                                              Babia hora pohľad zo Severného pólu

Budovanie tajchov v Polhore

Ťažba dreva v lesoch Babej hory, ako i jeho následná preprava a spracovanie, zohrávali v minulosti podstatnú rolu pri formovaní charakteru Oravskej Polhory. Práca s drevom teda patrila k základným hospodárskym činnostiam v našej obci. Lenže surové drevo bolo potrebné dopraviť k jeho spracovateľom, či kupcom. Za týmto účelom bol využívaný prirodzený tok riek, ten však v niektorých prípadoch nevyhovoval. Pre tento prípad boli budované vodné nádrže resp. tajchy, ktoré umožnili efektívnejšiu prepravu drevnej hmoty. V katastri Polhory boli na začiatku 19.storočia vybudované dve vodné nádrže – tajchy v Jalovci a Borsučom.

V roku 1805 vypracovalo Oravské panstvo nákres pôdorysu budov v priestore pri tajchu v Polhore. Ide o dve budovy, hájovne. V jednej prebýval hlavný hájnik, správca tajchu s rodinou. Druhá bola určená pre jeho podriadeného. Objekty pozostávali z hlavnej izby resp. izieb (predná a zadná izba), predsiene, menšej komory a jedálne. V hlavnej budove bola aj vozovňa, keďže v danej dobe bol hlavným dopravným prostriedkom kôň s vozom.

hájovne Jalovec, nákres 1805, ŠA Bytča

                                                             hájovne Jalovec, nákres 1805, ŠA Bytča

Schematizmus Spišskej diecézy ako aj matričná kniha rímsko-katolíckej farnosti Rabča dokladajú existenciu menšej osady v Jalovci už pred rokom 1811, kým usadlosť v Borsučom s prislúchajúcim tajchom sa objavuje v uvedených záznamoch až tesne pred rokom 1830, samotný tajch v Borsučom bol stavaný po roku 1825. Časové obdobie vzniku oboch tajchov rozlišujeme aj v dnešných časoch, keď pod pojmom Starý tajch chápeme ten v Jalovci, kým borsučský je označovaný termínom Nový tajch. Jalovecký tajch sa rozprestieral na ploche 2,6 ha, jeho drevená hrádza bola vysoká 11,3 m. Vypustenie po okraj naplneného jaloveckého tajchu trvalo tri hodiny. Jeho prvá oprava sa uskutočnila v roku 1850, teda po približne štyridsaťročnej službe. 

tajchy Polhora, 2.voj.mapovanie Uhorska

                                                           tajchy Polhora, 2.vojenské mapovanie Uhorska

Hájnici a strážcovia tajchu v Jalovci (19.storočie)

Podľa schematizmu žilo v Jalovci do päť ľudí medzi rokmi 1810 až 1820, neskôr až do konca 19.storočia uvádzajú schematizmy do pätnásť ľudí žijúcich na hájovniach v Jalovci. Pochopiteľne išlo o rodiny hájnikov, ktorí popri primárnej práci správcu polesia vykonávali aj funkciu strážcu tajchu a svojim spôsobom aj turistického sprievodcu, ale to až v druhej polovici 19.storočia. Oba tajchy patrili Oravskému komposesorátu, ten aj dosadzoval jednotlivé osoby do pozície hájnika-strážcu tajchu. Okrem toho existovala aj funkcia správcu tajchu či oboch tajchov, ktorú vykonával okolo roku 1830 Alexander Záborský.  

Najstaršie doloženým hájnikom v Jalovci je podľa našich zistení Juraj Vrubeľ, ktorý tu pôsobil po roku 1810. Matričné záznamy danej doby sa zachovali v značne nejednoznačnom znení, keďže práve v tejto dobe dochádza k transformácií priezvisk v Polhore. Takže Juraja Vrubeľa môžeme nájsť aj pod dovtedajším priezviskom Kitka. Niektoré z Jurajových detí krstil kaplán z Jelešne, čo len dokresľuje čulý každodenný ruch medzi oboma stranami Beskýd.

Okolo roku 1825 prichádza do Jalovca lesník Adam Huceľ s manželkou Rozáliou Chromčákovou. O pár rokov neskôr, ešte pred 1830, nachádzame ako hájnikov v Jalovci aj Ignáca OmasťakaJána Staša i Františka Ruffa staršieho. Manželkou posledne menovaného bola Mária Kazimir. Po smrti Františka Ruffa st. ho v hájovni Jalovec nahradil jeho syn Mikuláš Ruff, ktorého manželkou bola Terézia Žuffová. Ten pôsobil v Jalovci do sklonku 19.storočia.

Jaloveckí hájnici v medzivojnovom období

Personálne obsadenie hájovní Jalovec pred zánikom Rakúsko-Uhorska nie je dostatočne objasnené. Rovnako nemáme správy o osobách jaloveckých hájnikov tesne po vzniku ČSR. Vieme len to, že tu v medzivojnovom období pôsobili hájnici Ignác Stricz Karol Bolek. V zlomovom roku 1938 mal hájenstvo Jalovec na starosti lesník Juraj Holubčík. Jemu pripadla neľahká úloha čeliť poľským vojakom obsadzujúcim Jalovec na konci novembra 1938. V nezávideniahodnej situácii prijal jediné správne riešenie – evakuoval svoju rodinu do najbližšej slovenskej hájovne v Borsučom. Po obsadení Jalovca určila poľská správa Františka Polanského za správcu hájenstva Jalovec. Vo funkcii ho potvrdili aj slovenské úrady potom, ako sa Jalovec vrátil späť Slovensku bezodkladne po vypuknutí Druhej svetovej vojny. V roku 1944 bola z bezpečnostných dôvodov zrušená hájovňa Jalovec, keďže sa približoval vojnový front, hájnik Polanský tak nútene presídlil na novú hájovňu v Borsučom.hájovňa (nová) Borsučie, Juraškova

                                                                Nová hájovňa Borsučie (Juraškova)

Ako sa menila doba, tak sa menili aj metódy práce s drevom, čo malo zákonitý dopad na vývoj Polhory. Do popredia sa dostávali nové technológie. Vodná píla v Polhore bola nahradená parnou pílou (1874). Vodná doprava využívajúca technológiu tajchov ustupovala do úzadia, postupne ju nahrádzala železničná preprava. V prípade dreva z polhorského katastra bola kľúčovou dostavba železnice v neďalekej Jelešni (1884). Opodstatnenosť tajchov, vrátane toho jaloveckého, upadala až zanikla v prvej polovici 20.storočia. Až napokon došlo v roku 1958 k nezvratnému pretrhnutiu tajchu v Jalovci, keď na sviatok Petra a Pavla čelila Oravská Polhora rozsiahlym záplavám.

tajch Jalovec, dnes

                                                                         Jalovecký tajch, dnes

tajch Jalovec, dnes

                                                                             tajch Jalovec, dnes

Obchodné komunikácie cez Polhoru (19.storočie)

Ďalšou charakteristickou črtou Oravskej Polhory bola odjakživa jej geografická poloha, keďže ležala na severnej hranici Uhorska s poľským štátnym útvarom. Ten mal v priebehu storočí rôznu podobu, pred koncom 18.storočia dožívala svoje posledné dni Poľsko-litovská únia (Rzeczpospolita), ktorá formálne zanikla v dôsledku troch delení Poľska (1772-1795) medzi svojich susedov – Prusko, Rakúsko a Rusko. Oblasť susediaca s Polhorou pripadla rakúskej monarchii Habsburgovcov, došlo k vytvoreniu správneho celku – kráľovstva Galícia (Halič). Tento stav s prihliadnutím na dualizmus po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) pretrval až do konca Prvej svetovej vojny.

Obec Polhora bola dôležitým bodom na obchodnej ceste spájajúcej Uhorsko i juhovýchodnú Európu s Poľskom resp. Sliezskom. Hlavná obchodná trasa viedla cez polhorský hraničný prechod Beskyd do poľskej Krzyżowej a dolinou Koszarawy do Jelešne. Táto trasa býva označovaná aj ako Medená cesta resp. Turzova cesta, keďže spájala ložiská medi patriace Turzovcom v okolí slovenských banských miest so Sliezskom. Okrem Beskydu boli ako vedľajšie úseky využívané v prvej polovici 19.storočia aj prechody cez Martošu a severnejšie z uhorského Jalovca do Gluchačiek. Popri tom fungoval aj hraničný prechod cez Hliny do Korbielowa, ktorý sa stal hlavným dopravno-obchodným ťahom (nahrádzajúc Beskyd) v druhej polovici 19.storočia v dôsledku výstavby Hradskej cesty – Cisárky cez Polhoru.

Tridsiatok v Polhore to nemal ľahké …

Za účelom vyberania cla pri cezhraničnom transfere tovaru boli zriaďované finančno-colné úrady tzv. Tridsiatky. V Oravskej stolici fungoval takýto Tridsiatkový úrad v Tvrdošíne s pôsobnosťou na celú Oravu. V roku 1780 bola v Polhore zriadená pobočka tvrdošínskeho Tridsiatku. Spočiatku však nemala vytvorené adekvátne priestory, tento stav pretrvával aj v roku 1819, kedy požaduje Jozef Tuvičák z pozície colného a tridsiatkového úradníka v Polhore výstavbu budovy určenej pre jeho úrad. Býval a úradoval totiž u Juraja Cempeka (Romančík).

Všetky fungujúce obchodné trasy na území Polhory zaznamenáva mapový náčrt z roku 1837, nachádzame v ňom aj hájovňu v Jalovci ako strážne miesto na tomto cezhraničnom prechode. Okrem ostatných hájovní tu máme zakreslenú aj ideálnu polohu Tridsiatkového úradu (dnes Tereza Text), na tomto mieste boli po revolúcii 1848 sústredené vojenské jednotky patriace k 70.pluku baróna Nagya a neskôr tu sídlila Lesná správa. V čase uvedeného náčrtu už fungoval Tridsiatkový úrad v Polhore nezávisle od Tvrdošína, až napokon došlo k jeho zrušeniu v období po revolúcii 1848. Ako kontrolné colné miesto ostala hájovňa na Hlinách (1865). Cezhraničný prechod cez Jalovec pretrval v určitej minimálnej podobe až do medzivojnovej ČSR, kedy bol medzi Jalovcom a poľskou stranou umožnený miestnym obyvateľom tzv. malý pohraničný styk.

Tridsiatok Polhora, Idealplan 1837                                                                  Tridsiatok Polhora, Idealplan 1837

Žeby pašeráctvo prekvitalo?

Popri legálnom cezhraničnom obchodnom styku fungovala v každej dobe aj praktika obchádzajúca zaužívané právne normy. Hoc v Polhore sídlila colná správa, ktorá pravidelne a prísne kontrolovala cezhraničný tok tovarov, tak v holinách Babej hory prekvitala nelegálna aktivita – pašeráctvo. Nahrával tomu aj samotný neprístupný charakter Babej hory, prevažne slabo strážená oblasť medzi Malou a Veľkou Babou horou. Pašeráctvom sa z podstaty veci zaoberali hlavné tí, ktorí kontrolovali pašerácke chodníky a zároveň disponovali „vymeniteľnými“ komoditami. Jedným z takýchto artiklov bol aj tabak dovážaný pláteníkmi obchodujúcimi s južnou Európu, Áziou i Afrikou. Ešte v prvej polovici 18.storočia totiž zakázali uhorské úrady obchodovanie s tabakom i vínom cez severnú hranicu.

Už začiatkom 17.storočia určil gróf Juraj Turzo do dlhodobého užívania jednotlivým oravským obciam hole Babej hory, ktoré mali využívať na pasenie oviec. V katastri Oravskej Polhory mali vyčlenené hole plátenícke obce ÚstieSlanicaJasenicaVasiľov, Bobrov i Zubrohlava, svoju hoľu mali samozrejme aj Polhorci. Z pohľadu pašeráctva boli najvhodnejšie oblasti Babej hory smerom zo severovýchodu od Zawoje, ktorá bola pomyselným centrom tejto nekalej aktivity. Celkovo boli v útrobách kráľovnej Beskýd situované tri pašerácke chodníky – cez sedlo Krowiarky viedla tzv. Oravská cesta. V priestore od salaša na holine Ústia až do sedla Brána bol využívaný tzv. Zbojnícky/Volovský chodník. Rôznorodý pašerácky tovar bol sústreďovaný práve na salašoch či v ich bezprostrednom okolí. Holina Modralová-Jalovec patrila Vasiľovu a južnejšia Dlhá Bučina bola pridelená obci Jasenica. Práve od týchto dvoch holín viedol cez Tabakové sedlo, teda povyše severného jaloveckého priesmyku, tzv. Tabakový chodník. Už samotný názov napovedá, čo tvorilo základ pašeráckeho kontrabandu cez tento úsek hranice. Opačným smerom putovala najmä ražná vodka (špiritus) či cenovo výhodné výrobky zo Sliezska. Cez dva jalovecké sedlá však viedla aj regulárna stará cesta spájajúca poľskú Zawoju s Oravou, cez južné sedlo Jalovca chodievali kupci zo Zawoje na jarmok do Námestova.     

Tabakový chodník, turistická mapa

                                                                 Tabakový chodník, turistická mapa

Klein a Schlesinger značili turistické chodníky Babej hory

Neodmysliteľnou súčasťou Polhory bola po stáročia Babia hora, ktorá ponúka každej kategórii turistov jedinečné zážitky, a to svojou prírodou, celkovým rázom krajiny i prekrásnymi výhľadmi do blízkeho či vzdialeného okolia. Tento prírodný unikát na rozhraní slovenského, nemeckého i poľského elementu si uvedomovali aj celoživotní zanietení turisti minulých storočí. Avšak až koncom 19.storočia dochádza k vytvoreniu jednotného organizovaného turistického združenia, iniciovaného sliezskou nemeckou komunitou – Beskiden Verein (BV). Jedným z hlavných poslaní spolku bolo popri rozvoji masovej turistiky aj značenie turistických chodníkov na Babej hore.

Priestor Jalovca bol obľúbený medzi turistami predovšetkým svojim napojením na železničnú stanicu v Jelešni. Nadšenci turistiky sa dostali vlakom do Jelešne, odtiaľ putovali cez Przyborów a Gluchačky k hájovni v Jalovci, kde ku koncu 19.storočia pôsobil Mikuláš Ruff. Hájovňa slúžila ako miesto odpočinku, občerstvenia či prenocovania a miestny hájnik neraz sprevádzal turistov na ich túre. Od Ruffovej hájovne viedli kroky turistov cez Modralovú k jaloveckým priesmykom a ďalej cez Malú Babiu horu, sedlo Bránu až na vrchol Veľkej Babej hory, po dostavaní útulne (1905) až k nej. Tento turistický chodník značil člen Beskiden Verein a povolaním poštár v Polhore, Ľudovít Klein.

Jeho kolega zo spolku Karl Glösel poukázal na špecifiká Jalovca v ročenke Beskiden Verein (1901): „Ak pôjdete od hájovne Jalovec smerom na Gluchačky, môžete si všimnúť, že zatiaľ čo Beskydy sa veľmi strmo zvažujú smerom na sever, svah smerom k juhu je pomerne pozvoľný, takže pohorie sa mení na náhornú plošinu. Ak sa vydáte po ceste od tajchu Jalovec po križovatku s cestou z Jelešne do Uhorska (vzdialenosť 7 km), stále sa nachádzate v nadmorskej výške približne 700 m. Ak sa naopak vydáte asi 4,5 km na sever, dostanete sa na miesto, kde sa cesta z Gluchačiek spája s cestou z Koszarawy, dosiahnete nadmorskú výšku 510 m.“

Popredný predstaviteľ Beskiden Verein v Bialej, Wilhelm Schlesinger, pre zmenu vyznačil turistickú trasu (1894) začínajúcu v poľskom Przyborówe, ktorá viedla popri jaloveckej hájovni a tajchu po hrebeni Dlhej Bučiny až na Veľkú Babiu horu (k útulni). Táto hrebeňovka výrazne skrátila turistický chodník cez Jalovec a zároveň predostrela Babiu horu z inej perspektívy. Avšak v medzivojnovom období narúšala táto trasa jednotnosť poľskej turistickej iniciatívy tzv. Hlavnej karpatskej turistickej trasy, keďže výbežok Jalovca patril československému štátu.  

Turistické chodníky z prelomu 19 a 20.storočia

                                                       Turistické chodníky z prelomu 19 a 20.storočia

Prirodzenosť severnej hranice Uhorska

Po tisícročie bola severná uhorská hranica v priestore Polhory tvorená prirodzeným reliéfom beskydského hrebeňa, určovalo ju aj rozvodie riek, kde riečne toky prameniace v uhorskej (slovenskej) časti Beskýd ústili do Čierneho mora (povodie Dunaja), kým riečna sústava z poľskej strany ústila v Baltskom mori (povodie Visly). Z tohto uhla pohľadu predstavoval Jalovec prirodzenú hranicu, avšak jeho poloha v podobe výbežku do jednoliatej poľskej krajiny vzbudzovala u niektorých predstaviteľov vládnucej elity otázky o alternatívnej podobe administratívno-správnej resp. štátnej hranice.

Takáto príležitosť sa naskytla ku koncu Prvej svetovej vojny, kedy dochádza nielen v stredoeurópskom priestore k najvýraznejšiemu spoločensko-politickému pohybu za ostatné generácie. Tieto zmeny v sebe zahŕňali vytvorenie nových štátnych subjektov, okrem iných ČSR a Poľska. Jednou z podstatných náležitostí nových štátnych útvarov bolo určenie hraníc, ktoré sa zdali v priestore Oravy jasne definované prinajmenšom od čias delenia Poľska v závere 18.storočia.

Hraničný spor o Oravu medzi ČSR a Poľskom

Mylnosť tejto predstavy sa preukázala v prvých dňoch novembra 1918, kedy majúc v úmysle obsadenie goralských obcí okresov Námestovo a Trstená vtiahli oddiely poľských legionárov do Polhory, o život prišli traja obyvatelia našej obce. Aj zásluhou masívneho odporu obyvateľstva museli poľské jednotky opustiť Polhoru už koncom novembra 1918.

Zápas o územie Oravy medzi ČSR a Poľskom pokračoval až do roku 1924, kedy bola určená československo-poľskou delimitačnou komisiou definitívna hraničná čiara. Pôvodne malo byť rozhodnuté o osude oravských obcí prostredníctvom plánovaného referenda, ktoré počítalo so zapojením obcí okresov Námestovo a Trstená, no na žiadosť poľskej strany došlo k jeho odvolaniu a nové hranice určila dňa 28.júla 1920 tzv. Veľvyslanecká rada v belgickom meste Spa, čím došlo k historickému rozdeleniu dovtedy jednotnej Oravy. O konečnej podobe hraničnej čiary následne rokovali priamo v teréne zástupcovia oboch strán v rámci delimitačnej komisie, ktorej finálny verdikt padol v roku 1924. 

ČSR prišlo o Jalovec, hraničná čiara z roku 1938

Pre medzivojnovú ČSR bola prelomová druhá polovica roku 1938, kedy republika prišla o významnú časť svojho územia v prospech nemeckej ríše, Maďarska i Poľska. Proces zmeny hraníc započalo mníchovské stretnutie lídrov Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska. Na základe tzv. Mníchovskej dohody z 30.septembra 1938 odstúpil československý štát pohraničné Sudety v prospech Nemecka. Nasledovala tzv. Viedenská arbitráž z 2.novembra 1938 upravujúca južné slovenské hranice s Maďarskom. A napokon novú podobu severnej hranice určila spoločná delimitačná komisia na svojom zasadnutí 30.novembra 1938 v Zakopanom. Bezodkladne po mníchovskom verdikte požadovalo Poľsko odstúpenie území na Kysuciach a Spiši, až v priebehu rokovaní prišla požiadavka aj na oblasť Oravy, a síce celé územia obcí Hladovka a Suchá Hora a napokon aj časti katastrálnych území TrstenejBobrova a Oravskej Polhory (Jalovec).

Uvedená delimitačná zápisnica z 30.novembra 1938 uvádza novú hranicu na úseku Jalovec ležiacom v katastri obce Oravská Polhora nasledujúco: „Nová čiara štátnej hranice oddeľuje sa od doterajšej hranice vo vzdialenosti asi 100 m na východ od hraničného stĺpa č.13 na štátnej hranici a ide pozdĺž južného okraja cesty (katastrálna parcela č.9924) ponechávajúc túto cestu na poľskej strane až do jej spojenia s cestou (parcela č.9925) vedúcou pozdĺž Jaloveckého potoka. Od tohto miesta obracia sa hranica vo všeobecnom smere na NE (severovýchod) a ide pozdĺž severného okraja cesty (parcela č.9925) až ku hranici parcely č.9931, potom ide pozdĺž západnej i severnej hranice tejto parcely, až do jej severného rohu, odkiaľ smeruje v rovnej čiare do severovýchodného rohu katastrálnej parcely č.9930.

Od tohto bodu ide hranica priamou čiarou smerom na východ v dĺžke okolo 100 m až do jej prieseku s SE (juhovýchod) okrajom cesty (parcela č.9925), ďalej pozdĺž južného okraja tejto cesty v smere NE (severovýchod) v dĺžke okolo 200 m a potom v smere na E (východ) v dĺžke okolo 170 m, ponechávajúc cestu na poľskej strane.

Od tohto miesta ide hranica v rovnej čiare na juh v dĺžke okolo 280 m a odtiaľto v rovnej čiare presne na východ k stĺpu č.7 na štátnej hranici.“

Štátna hranica 1938, turistické chodníky

                                                          Štátna hranica 1938, turistické chodníky 

stiahni mapu (33.33 MB)

Touto delimitačnou zápisnicou bol len potvrdený faktický stav, keďže poľské vojská vstúpili na Oravu, a tým aj do polhorského Jalovca už 27.novembra 1938. Hájnikom v Jalovci bol v tom čase Juraj Holubčík, ktorý utiekol aj s rodinou do horárne v Borsučom.

Delimitačná komisia vychádzala z mapových podkladov ešte z čias Rakúsko-Uhorska (1871), kde bola zakreslená pôvodná (stará) hájovňa v Jalovci aj s tajchom. Lenže v čase delimitácie (1938) už stála v Jalovci nová hájovňa, spomínaná už v roku 1900, ktorá sa nachádzala severnejšie na území pričlenenom k Poľsku. A tak poľská strana získala okrem územia Jalovca aj hájovňu, kde po prechode pod poľskú kuratelu vykonával funkciu lesníka František Polanský.

hájovňa (nová) Jalovec, ortofoto mapa

                                                             hájovňa (nová) Jalovec, ortofotomapa

hájovňa Jalovec, 1944, archív Ing. Milan Holubčík

                                                        hájovňa Jalovec (1944), archív Ing.Milan Holubčík

Ziskom Jalovca tak poľské orgány spojili do jednotného neprerušeného útvaru tzv. Hlavnú karpatskú turistickú trasu. Tento stav však pretrval len necelý rok, keďže Druhá poľská republika (Rzeczpospolita) prestala existovať okamžite po začiatku Druhej svetovej vojny v septembri 1939. Jalovec sa vrátil späť Oravskej Polhore, Orava bola znovu (naposledy) jednotná.

Jalovec počas Druhej svetovej vojny

Druhá svetová vojna doľahla tak či onak na každý kút európskeho kontinentu. Dôsledkom Operácie Bagration (1944) bolo rýchle približovanie sa frontovej línie k centrálnym nemeckým oblastiam. Postupujúca Červená Armáda smerovala svoje hlavné ťaženie na Berlín cez poľské nížiny, sekundárnym dejiskom vojenských operácií boli prístupy k Budapešti.

Po celej dĺžke frontu od Baltského mora, cez rieku Vislu až po hrebeň Beskýd a Karpát s presahom na rakúske územie boli v roku 1944 budované nemecké obranné línie. Ich súčasťou boli aj obranné systémy na Orave a jej okolí, tieto nemecké obranné línie tak boli zákonite vytvárané aj na viacerých miestach v katastri Oravskej Polhory. Pozostatky zmienených zákopov možno dodnes nájsť okrem iných aj na východnom hrebeni jaloveckého výbežku, na Modralovej či priestore medzi bývalou hájovňou Jalovec a jaloveckým tajchom.

Modralová, zákopy z 2.sv.vojny

                                                      Modralová, pozostatky zákopov z Druhej svetovej vojny

Aký je účel krížu v Jalovci?

Po roku 1970 bol neďaleko bývalého jaloveckého tajchu osadený kríž. Účel jeho výstavby nie je dodnes jednoznačne objasnený. Podľa jednej (poľskej) z verzií bol postavený ako poďakovanie partizánom, ktorí cez Jalovec pomáhali v úteku prevažne židovským obyvateľom z území okupovaných Nemcami (koncentračné tábory). Historické opodstatnenie má aj verzia o tragickej smrti (blesk) Kataríny Tyrolovej-Hrubjakovej rod. Vorčákovej a troch Poliakov v máji 1906. A napokon pretrvala aj verzia o poďakovaní za ochranu zdravia lesných robotníkov, ktorí pracovali v lesoch Babej hory, Jalovca.

Jalovec kríž

                                                                               Kríž v Jalovci

Jalovec priniesol počas minulých stáročí množstvo radosti i smútku, nadšenia i beznádeje. Poznačil životné osudy niekoľkých generácií našich predkov. Prinášal radosť turistom, kšeft priekupníkom i hlavybôľ úradníkom. Nuž, aj taký bol dejinný osud tajomného Jalovca.  

PS: Obec Oravská Polhora pripravuje osadenie informačnej tabule priamo v priestore, kde stála stará hájovňa Jalovec s priliehajúcim tajchom.

Záverom už len niekoľko fotografií z Jalovca

Tabakový chodník

                                                                            Tabakový chodník

hájovňa (stará) Jalovec, ruiny

                                                                hájovňa (stará) Jalovec, ruiny pivnice

Prehyba-Dlhá Bučina, Pilsko

                                                               Prehyba (Dlhá Bučina) pohľad na Pilsko

Prehyba-Dlhá Bučina, Pilsko

                                                               Prehyba (Dlhá Bučina) pohľad na Pilsko

Prehyba-Dlhá Bučina, Tatry

                                                               Prehyba (Dlhá Bučina) pohľad na Tatry

Prehyba-Dlhá Bučina

                                                                      Prehyba (Dlhá Bučina) 

Polanského deputat

                                                   Polanského deputat, priestor bývalých hájovní Jalovec

tajch Borsučie, protipožiarna nádrž

                                                        Bývalý tajch Borsučie, dnes protipožiarna nádrž

Zbojnícka skala_Zbojnícky chodník

                                                               Zbojnícka skala na Zbojníckom chodníku

 

Prílohy

Jalovec, hranica 1938, Schlesinger, Klein.png

Jalovec, hranica 1938, Schlesinger, Klein.png
Typ súboru: PNG obrázok, Velkosť: 33,33 MB
Dátum vloženia: 3. 7. 2023 7:41
Dátum poslednej aktualizácie: 3. 7. 2023 10:07
Autor: Správce Webu

Obec

Pozvánky na podujatia

vatra

katolicka akcia

kl

Mapový portál obce

Zberný dvor

Zberný dvor

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8
1
9
10
1
11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30

Kvalita ovzdušia

 

Aktuálna teplota

18.6.2024 16:06

Aktuálna teplota:

27.7 °C

Vlhkosť:

44.8 %

Rosný bod:

14.6 °C

 

Kontakty

Obecný úrad
Hlavná 454/400
029 47 Oravská Polhora

Telefón: +421/435521 781
Mobilný telefón: +421/915 290 553
E-mail: starosta@oravskapolhora.sk

 

Úradné hodiny

Pondelok 7:00 - 10:30 11:00 - 15:00
Utorok 7:00 - 10:30 11:00 - 15:00
Streda 7:00 - 10:30 11:00 - 17:00
Štvrtok Nestránkový deň
Piatok 7:00 - 10:30 11:00 - 13:00