Navigácia

Výber jazyka

Obsah

Polhora v toku dejín: Cholerový cintorín v Oravskej Polhore

Typ: ostatné
k2Počas 19.storočia sa Uhorskom prehnalo niekoľko epidémií cholery, ktorá zasiahla aj našu obec. Okrem tejto infekčnej choroby postihol obyvateľov Polhory aj hladomor v polovici storočia.

Za pôvodcu cholery sa považuje Ázia, konkrétne Bengálsko a povodie rieky Gangy. Cholera sa dostala do Uhorska z územia Galície v roku 1831. A to aj napriek opatreniam v podobe vojenskej stráže na hraniciach Uhorska a Galície. Polhora bola takouto hraničnou obcou. Posledné veľké epidémie cholery na dnešnom Slovensku boli zaznamenané v rokoch 1866 až 1873.

Cholera v roku 1831

Na úrovni žúp sa prijímali proticholerové opatrenia. Jedným z takých bolo aj nariadenie Vendelina Meška, slúžneho a sanitného komisára, prijaté v Polhore dňa 28.júla 1831 a určené pre náš región. Podľa neho sa na konci dediny vyčlenil dom, kde bol špitál. Okrem toho bol prísny zákaz stretávania sa ľudí, zakazovali sa trhy, náboženské púte i bohoslužby. Kontroloval sa aj pohyb vecí, ba i korešpondencie. Veci sa čistili formou vydymenia.   

Podľa schematizmu Spišskej diecézy bol počet obyvateľov Polhory stabilný v rokoch 1829 až 1832. Matriky farnosti Rabča uvádzajú približne 140 úmrtí v roku 1831 pre celú farnosť, čo je mierny medziročný nárast. Keďže nie sú uvedené príčiny úmrtí, tak nie je možné určiť počet úmrtí na choleru.

Z tohto obdobia sa zachovali v Polhore dva kríže. Jedným z nich je kríž richtára Jána Talagu z roku 1835 a druhým je kríž postavený Jozefom Štefaňakom v roku 1836.

 

Talagov kríž

k1

Cholerový kríž z 1873

k2

Štefaňakov kríž

k3

Tretie Vojenské Mapovanie

k4

Na mape zochytávajúcej Tretie vojenské mapovanie Uhorska (druhá polovica 19.storočia) sú označené všetky tri kríže, pod číslom jeden je Talagov kríž, nasleduje Cholerový kríž z 1873 na Kalužovom grúni a napokon Štefaňakov kríž.

Hladové roky v Polhore

Neúroda rokov 1845-1847 bola príčinou hladomoru, ktorý bol sprevádzaný infekčnými chorobami. V Polhore bol najničivejší rok 1847. V matrike farnosti Rabča je zaznamenaných v tomto roku 151 úmrtí v Polhore, a to vrátane správcu polhorskej lesnej správy Gašpara Kružlica. Nuž, hlad nerozlišuje sociálne postavenie. V rokoch 1846 (okolo 50 mŕtvych), 1848 (64) a 1849 (25) je výrazne nižší počet úmrtí v Polhore.

Cholera v Polhore v 1866-1873

Počas neskorého leta 1873 preniká na Oravu pandémia cholery. Úrady sa snažili zabrániť jej šíreniu opatreniami ako zákaz zhromaždení, kontrola pohybu osôb i vecí. Bola prísna osobná hygiena, požívali sa ľahké a tepelne upravené jedlá, či prevarená pitná voda. Odporúčalo sa často vetrať a vydymiť dom.

Príznakmi cholery boli veľmi rýchla dehydratácia, výrazná strata váhy, scvrkávanie pokožky, chrapľavý hlas, vpadnuté oči, kŕče a nehmatateľný tep. Pre pacienta boli kritické prvé dva dni.

V nakazenom dome bola zriadená karanténa, zakazovalo sa jeho opustenie. K pacientom nemohol ani kňaz, iba lekár. U pacienta sa vyvolávalo potenie, a to formou horúcich obkladov, kúpeľa, naparovania, či viacerými vrstvami zimného oblečenia.

Prvé obete cholery v Polhore

Už v roku 1869 umiera na choleru Jozef Kutliak, otec Urbanovho Jaška. Prvou obeťou cholery v roku 1873 bola Žofia Hajdučáková (30 rokov), ktorá umrela 4.septembra a je pochovaná v Rabči. Ďalšie obete sú pochované v masovom hrobe v Polhore, pochovávalo sa okamžite, buď v deň smrti alebo deň nasledujúci. Cholerové masové cintoríny boli zvolené ešte pred prepuknutím epidémie, v Polhore bol určený na Kalužovom grúni.

Rodina Terličáková

Cholera najvýraznejšie postihla rodinu Pavla Terličáka, ktorému už počas hladomoru v roku 1848 umierajú prvá manželka Mária a syn Pavol. V 1873 mu umreli dve dcéry, manželka i on sám. Najskôr umrela 16-ročná dcéra Anna (16.9.), po nej samotný 47-ročný Pavol (18.9.), jeho manželka Anna rodená Ricáková (20.9.) a napokon 14-ročná dcéra Katarína (22.9.). Choleru prežili štyri detí (Ján, Jozef, Mária, Helena). Syn Ján Terličák mal s druhou manželkou Helenou Luscoňovou viacero detí, vrátane Kataríny, ktorá sa vydala za Štefana Rusnáka. 

Obete z okolia Šoltýskeho potoka

Ďalšími obeťami cholery 1873 boli 20-ročný Jozef Vojtas, syn Jána a 35-ročný Ján Herud, manžel Marie Korczony. Spoločným znakom všetkých obetí cholery z roku 1873 je skutočnosť, že nimi obývané rodinné domy sa nachádzali v širšom okolí Šoltýskeho potoka.

Po úmrtí sa zničili či očistili všetky pacientom používané veci. Pohreby vykonávali hrobári, bez obradov, zvonov, smútočných sprievodov a zvyčajne v noci. Spoločné hroby boli zasypané haseným vápnom, hlinou a zapečatené na 50 rokov.

Záverom by sme chceli poďakovať tým obyvateľom, ktorí priložili svoju ruku k zachovaniu a údržbe všetkých troch krížov v našej obci. Bez týchto krížov by boli totiž udalosti 19.storočia v Polhore naveky zabudnuté.   


Vytvorené: 23. 9. 2020
Posledná aktualizácia: 23. 9. 2020 09:29
Autor: Správce Webu