Polhora v toku dejín: Cholerový cintorín v Oravskej Polhore

Za pôvodcu cholery sa považuje Ázia, konkrétne Bengálsko a povodie rieky Gangy. Cholera sa dostala do Uhorska z územia Galície v roku 1831. A to aj napriek opatreniam v podobe vojenskej stráže na hraniciach Uhorska a Galície. Polhora bola takouto hraničnou obcou. Posledné veľké epidémie cholery na dnešnom Slovensku boli zaznamenané v rokoch 1866 až 1873.

Cholera v roku 1831

Na úrovni žúp sa prijímali proticholerové opatrenia. Jedným z takých bolo aj nariadenie Vendelina Meška, slúžneho a sanitného komisára, prijaté v Polhore dňa 28.júla 1831 a určené pre náš región. Podľa neho sa na konci dediny vyčlenil dom, kde bol špitál. Okrem toho bol prísny zákaz stretávania sa ľudí, zakazovali sa trhy, náboženské púte i bohoslužby. Kontroloval sa aj pohyb vecí, ba i korešpondencie. Veci sa čistili formou vydymenia.   

Podľa schematizmu Spišskej diecézy bol počet obyvateľov Polhory stabilný v rokoch 1829 až 1832. Matriky farnosti Rabča uvádzajú približne 140 úmrtí v roku 1831 pre celú farnosť, čo je mierny medziročný nárast. Keďže nie sú uvedené príčiny úmrtí, tak nie je možné určiť počet úmrtí na choleru.

Z tohto obdobia sa zachovali v Polhore dva kríže. Jedným z nich je kríž richtára Jána Talagu z roku 1835 a druhým je kríž postavený Jozefom Štefaňakom v roku 1836.

Na mape zochytávajúcej Tretie vojenské mapovanie Uhorska (druhá polovica 19.storočia) sú označené všetky tri kríže, pod číslom jeden je Talagov kríž, nasleduje Cholerový kríž z 1873 na Kalužovom grúni a napokon Štefaňakov kríž.

Hladové roky v Polhore

Neúroda rokov 1845-1847 bola príčinou hladomoru, ktorý bol sprevádzaný infekčnými chorobami. V Polhore bol najničivejší rok 1847. V matrike farnosti Rabča je zaznamenaných v tomto roku 151 úmrtí v Polhore, a to vrátane správcu polhorskej lesnej správy Gašpara Kružlica. Nuž, hlad nerozlišuje sociálne postavenie. V rokoch 1846 (okolo 50 mŕtvych), 1848 (64) a 1849 (25) je výrazne nižší počet úmrtí v Polhore.

Cholera v Polhore v 1866-1873

Počas neskorého leta 1873 preniká na Oravu pandémia cholery. Úrady sa snažili zabrániť jej šíreniu opatreniami ako zákaz zhromaždení, kontrola pohybu osôb i vecí. Bola prísna osobná hygiena, požívali sa ľahké a tepelne upravené jedlá, či prevarená pitná voda. Odporúčalo sa často vetrať a vydymiť dom.

Príznakmi cholery boli veľmi rýchla dehydratácia, výrazná strata váhy, scvrkávanie pokožky, chrapľavý hlas, vpadnuté oči, kŕče a nehmatateľný tep. Pre pacienta boli kritické prvé dva dni.

V nakazenom dome bola zriadená karanténa, zakazovalo sa jeho opustenie. K pacientom nemohol ani kňaz, iba lekár. U pacienta sa vyvolávalo potenie, a to formou horúcich obkladov, kúpeľa, naparovania, či viacerými vrstvami zimného oblečenia.

Prvé obete cholery v Polhore

Už v roku 1869 umiera na choleru Jozef Kutliak, otec Urbanovho Jaška. Prvou obeťou cholery v roku 1873 bola Žofia Hajdučáková (30 rokov), ktorá umrela 4.septembra a je pochovaná v Rabči. Ďalšie obete sú pochované v masovom hrobe v Polhore, pochovávalo sa okamžite, buď v deň smrti alebo deň nasledujúci. Cholerové masové cintoríny boli zvolené ešte pred prepuknutím epidémie, v Polhore bol určený na Kalužovom grúni.

Rodina Terličáková

Cholera najvýraznejšie postihla rodinu Pavla Terličáka, ktorému už počas hladomoru v roku 1848 umierajú prvá manželka Mária a syn Pavol. V 1873 mu umreli dve dcéry, manželka i on sám. Najskôr umrela 16-ročná dcéra Anna (16.9.), po nej samotný 47-ročný Pavol (18.9.), jeho manželka Anna rodená Ricáková (20.9.) a napokon 14-ročná dcéra Katarína (22.9.). Choleru prežili štyri detí (Ján, Jozef, Mária, Helena). Syn Ján Terličák mal s druhou manželkou Helenou Luscoňovou viacero detí, vrátane Kataríny, ktorá sa vydala za Štefana Rusnáka. 

Obete z okolia Šoltýskeho potoka

Ďalšími obeťami cholery 1873 boli 20-ročný Jozef Vojtas, syn Jána a 35-ročný Ján Herud, manžel Marie Korczony. Spoločným znakom všetkých obetí cholery z roku 1873 je skutočnosť, že nimi obývané rodinné domy sa nachádzali v širšom okolí Šoltýskeho potoka.

Po úmrtí sa zničili či očistili všetky pacientom používané veci. Pohreby vykonávali hrobári, bez obradov, zvonov, smútočných sprievodov a zvyčajne v noci. Spoločné hroby boli zasypané haseným vápnom, hlinou a zapečatené na 50 rokov.

Záverom by sme chceli poďakovať tým obyvateľom, ktorí priložili svoju ruku k zachovaniu a údržbe všetkých troch krížov v našej obci. Bez týchto krížov by boli totiž udalosti 19.storočia v Polhore naveky zabudnuté.