Milo Urban – Či aj toto nebola vojna?

Milan Anton Urban sa narodil 24. augusta 1904 na panskej hájovni  v Rovniach, ktorá patrila do polhorského katastra, cirkevno-administratívne bola priradená ako filiálka k farnosti Rabčice. Preto nachádzame záznam jeho narodenia v matričných knihách Rabčíc. Ako spomína syn Cyril, jeho otec sa celoživotne považoval za rodáka spod Babej hory. Rodičmi Mila Urbana boli hájnik Oravského panstva Pavol Urban a Anna Mária Lachová, ktorá sa narodila na hájovni v Palkoči. Jej rodičmi boli panský hájnik Ján Lach a Mária Omasťaková-Vedelová (Vegyel). Verejnosť ich pozná prostredníctvom lyricko-epického stvárnenia hlavných postáv Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy tzn. Miška a Hanky Čajkových.

Tvorba Mila Urbana bola hojne prekladaná do mnohých svetových jazykov. Jeho meno nájdeme v učebniciach literatúry po celom svete. Ak by si však osud vybral iné smerovanie, mohli sme sa v školách učiť diela úplne iného spisovateľa. Teda, toho istého, len majúceho odlišné krstné meno. Pavlovi Urbanovi a Anne Márii sa v júli 1902 na hájovni Roveň narodil syn Milan Pavol. Spomínaný osud žiaľ zariadil, že umrel ešte tohože roku. Keď sa o dva roky neskôr narodil spisovateľ Milo, tak mu rodičia dali rovnaké krstné meno (Milan) ako zomrelému súrodencovi. Vzhľadom na pomerne vysokú úmrtnosť novorodencov to bolo bežnou praxou danej doby.

Majúc medzi svojimi predkami hájnikov Oravského komposesorátu, nemohol Milo opomenúť vo svojej tvorbe tematiku lesníctva. Nad dôsledkami ťažkého života lesných robotníkov sa zamýšľa v poviedke Drevený chlieb. Kolegovi a otcovmu rovesníkovi Jánovi Kutliakovi venoval novelu Jašek Kutliak spod Bučinky. Ján Kutliak sa narodil v roku 1854 v Polhore na Talagovej rali. Pôsobil ako hájnik na Smetanovej, Podbieli, Párnici a Privarovke. Počas svojho života mal tri manželky, Anna Wexlerová z Oravskej Lesnej (Erdőtka) mu umrela tri roky po sobáši na hájovni Smetanova (dnes v katastri Dolnej Lipnice). Po bezdetnom manželstve sa opätovne oženil s Johannou Omiliakovou z Hornej Zubrice (Zakamienok). Do tretice sa oženil v roku 1905  v Jablonke, kedy ako dvojnásobný vdovec uzavrel manželstvo s Karolínou Novákovou. Spomedzi jeho detí spomenieme syna Jána Kutliaka, ktorý pokračoval v lesníckom povolaní svojho otca. Patril k výrazným zamestnancom Oravského komposesorátu, počas pôsobenia v Oravskom Podzámku spracoval kroniku Oravského komposesorátu i obce Oravský Podzámok. Dcéra Štefánia Anna Ogureková umrela náhle v roku 1937 na popôrodné komplikácie, otec jej dal postaviť masívny pomník na starom rabčickom cintoríne. Vedľa nej spočíva jej otec i sestra Cecília Karolína Smoláková. Ján Jašek Kutliak umrel v septembri 1942, život dožil v Rabčiciach (Zahrady).

Pomník Jána Kutliaka a jeho dvoch dcér, Rabčice

Jeden ročník ľudovej školy strávil Milo Urban v Polhore. Navštevoval ju spoločne s mladším bratom Ferdinandom resp. Ferkom, ako ho nazýva v autobiografii Zelená krv. Ubytovaní boli v susedstve ľudovej školy u Parigalky. Išlo o domácnosť Andreja Talagu – Odbežáka a jeho manželky Heleny Plevjakovej alias Parigalovej. Školský rok 1914/1915 bol poznačený vojnovými udalosťami, letom 1914 započali boje Prvej sv. vojny. Učiteľmi v ľudovej škole boli  manželia Ján Kozsurko a Jolana Czitó, pôvodom z Košíc. Bezodkladne po zahájení vojenských operácií bol učiteľ Ján Kozsurko povolaný do armády. Jeho manželka ostala v polhorskej škole osamotená, okrem svojich maloletých detí mala na starosti deti Polhorčanov. Milo opisuje jej vyučovacie metódy, obohatené svojským humorom. Patrilo k nim pomaďarčovanie priezvisk, aby to lepšie vyzeralo pred uhorskou (maďarskou) školskou inšpekciou. Predsa len, po Apponyiho školských zákonoch (1907) bola maďarčina výrazne preferovaná vo vzdelávacom procesu na úkor jazykov iných národností monarchie. Tu sa Milo Urban stretáva  s priezviskom Koňarčík, v učiteľkinej transkripcii maďarsky znejúce Csikós. Nevedno, koho mal Milo na mysli, no priezvisko svojho spolužiaka zakomponoval do názvu novely Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh. A čo sa stalo s učiteľmi Jánom a Jolanou Kozsurko? Rozpadom monarchie a súbežným vznikom ČSR boli odídení z hornej Oravy, kraju rýdzo nemaďarského. Jolana sa usídlila pri Rožňave, manžel bol po vojne nezvestný. Ich potomkovia už pod zmeneným priezviskom, najprv v tvare Kisfalusi a neskôr Maloveský, pokračujú v učiteľskej tradícii až do súčasnosti.    

Milo Urban – Zelená krv

Novela Za vyšným mlynom pre zmenu nesie názov podľa Vyšného mlynu v Rabčiciach. Tento druhý šoltýsky mlyn býva označovaný podľa rodu Klinovských. Milo Urban vo svojej tvorbe neopomenul ani panský (lesný) mlyn v Rovniach. Ako by to bolo, aby vynechal vo svojej tvorbe bezprostredných susedov? V románe Živý bič vystupuje postava Ondreja Koreňa. Vo voľnom pokračovaní svojej autobiografie (Kade-tade po Halinde) píše o Ondrejovi, ktorý sa vrátil z vojny “bez ruky a bez oka ako smutný výkričník vojnového besnenia, to bol náš sused Jano Machajda, spola chovanec a spola paholok u Vedelovcov v Rovniach.” Jano Machajda vypomáhal s mlynár-čením u bezdetných manželov Jána Vedela a jeho manželky Márie Lachovej, posledných mlynárov v Rovniach. Tu sa s ním zaiste zoznamuje Mária Lachová, teta Mila Urbana. Chodievala totiž na výpomoc k svojej sestre Anne Márii Urbanovej na zdedený grunt v obci Rabčice a rabčickej strane Rovní. Ondrejovi Koreňovi sa páči dievčina Krista Dominová, ktorá je žiadaná medzi mládencami, až si jej srdce získa strážmajster Angyal. Románový príbeh Kristy Dominovej pripomína, tak ako je to prípustné pre literárnu postavu, reálne životné osudy Urbanovej tety Márie Lachovej. Či už ide o bližší vzťah s Machajdom, ale aj osudové zoznámenie sa so Štefanom Korčokom, za ktorého sa vydala v júni 1918 v Zázrivej. Korčok pôsobil ako žandár v Polhore na sklonku vojny, pri výkone svojej práce (ochrana uhorskej hranice) chodieval aj do Rovní či cez Rovne. Práve začiatkom novembra 1918, v tieto pohnuté časy, došlo v našej obci k priamemu konfliktu občanov Polhory s poľskými vojenskými zoskupeniami. Boli to dni a týždne plné chaosu, doba určujúca povojnové usporiadanie strednej Európy, hranice nových štátnych útvarov.

Urban realisticky vykresľuje posledné okamihy pred násilným usmrtením Ilčíčky, žiadajúcej návrat syna Štefana z frontu. Vo svojich pamätiach Milo spomína: “Ani Ilčíčku som si nevyhútal. Bola-žila taká žena v Polhore. Aj tak zahynula, keď sa Polhorci za prevratu oborili na tamojších žandárov.” Predlohou k postave Ilčíčky mu bola Katarína Tarčáková (1856-1918), dcéra hájnika Ignáca Tarčáka z Vysokého. Jej prvým manželom bol Pavol Rusnák (Ľudma), mala s ním okrem iných aj troch synov – Jána, Štefana a Pavla. Všetci traja okúsili fronty Prvej svetovej vojny, Ján s Pavlom to dotiahli k československým legionárom (Ján legionár v Rusku, Pavol v Taliansku). Menej šťastia mal Štefan Rusnák, ktorý padol v boji. Okrem synov-vojakov nemala Katarína bližšie správy o druhom manželovi Pavlovi Štefaniakovi (nezvestný). Milo Urban zachytil smrť Kataríny Tarčákovej (Štefaniak – Rusnákovej) faktograficky presne. Umrela dňa 25. novembra 1918 na následky prebodnutia bodákom poľského legionára v okolí ľudovej školy. Odkiaľ čerpal spisovateľ Urban poznatky pre umelecké spracovanie usmrtenia Ilčíčky? Spracovanie detailne realistické. Pri rodinných stretnutiach s tetou Máriou Korčokovou a jej manželom mohol Milo čo-to započuť o udalostiach odohrávajúcich sa počas novembra 1918 v okolí polhorskej ľudovej školy.

“Či chcel, či nechcel, musel ísť hore do Reduty tiež krčmár Tenczer. Čapoval i obchodoval na vyšnom konci Polhory. Podistým on namočil môjho otca do urážky jeho veličenstva Františka Jozefa a rozzúrení Polhorci popri inom aj tento rovášik vyrovnali, keď mu do tla rozniesli krčmu,” približuje Milo Urban charakter postavy židovského obchodníka a krčmára Árona. Ľudovít  Lajos Tencer, pochádzajúci z Bobrova, spravoval bývalú krčmu Oravského komposesorátu po smrti svojich rodičov Jakuba Tencera a Rozálie Račovskej (Raschofszki). Krčma sa nachádzala pri Šoltýskom potoku (dnes pri futbalovom ihrisku). Ľudovítovou manželkou bola Ida Račovská z Očovej. Načrtnúc kontext, uvedieme, že začiatkom 20. storočia bola na Slanej vode postavená tzv. Vila Račovských, ktorú dnes poznáme pod názvom Chata Slaná voda. Tak Tencerovci ako aj Račovskí boli židovského pôvodu.

Napriek tomu, že bol Milo Urban pokrstený v Rabčiciach, zobral si ako predlohu duchovenstva dekana a farára v Rabči – Jozefa Murdžáka (1848-1927). Ten prichádza na rabčiansku faru v roku 1897, kde pôsobí do svojej smrti. “A dekan Mrva? … keď som ho hľadal, chodil mi po ume dekan Murdžák z Rabče. Mocný, rozšafný človek, národovec, ale i posmeškár, ktorý si príležitostne doberal môjho otca otázkou: „No, hájnik, kedy mi už prinesieš toho jeleňa?“ A otec mu zakaždým smejúc sa odpovedal: „až dorastie, pán veľkomožný.“ Jeleň, ako viem, nedorástol.” Takýmito slovami spomína Urban na jednu zo svojich postáv, ktorej dal fiktívne meno dekana Mrvu. Kdežto u richtára Vorčiaka nebol ďaleko od skutočnosti. Išlo o richtára obce Polhora Antona Vorčáka (1871-1918), nepatrný rozdiel od priezviska literárnej postavy. Manželkou, a na sklonku jeho krátkeho života faktickou richtárkou obce, mu bola Anna Kozáková.

V negatívnom svetle stvárnená postava notára Okolického predstavovala starý režim Uhorska poznačený maďarónskymi prvkami. Smrť Okolického odkazovala na skutočný príbeh notára v Zubrici, tzn. v tej časti Oravy, ktorá pripadla po roku 1920/1924 Poľsku. Aj v prípade Jana Kúrňavu čerpal Milo Urban z rozprávania. Počas gymnaziálnych štúdií v Trstenej mal spolu-žiakov Klinovských z Rabčíc, ktorí mu kadečo porozprávali o obecnom boženíkovi v Rabčiciach. Túto funkciu zastával Ján Lach Diadik nazývaný Kurňavka.

Milo Urban umiestnil príbeh románu Živý bič do frontového zázemia, do dediny Ráztoky. Keďže nemal osobné skúsenosti z frontových zákopov zameriava svoju pozornosť na dôsledky vojny pre bežný život oravskej dediny. Skutočné ľudské osudy umiestňuje na papier. Pri genealo-gickom výskume našej obce z prelomu storočí sme natrafili na príbehy nápadne pripomínajúce charakter a osudy Evy Hlavajovej. Neľahký život ženy – matky, ktorej manžel bojoval na fronte svetovej vojny. Právom si spisovateľ kladie otázku … či aj toto nebola vojna? Či na to máme zabudnúť? Či by sa i o tom nemal, nedal napísať román?

Post Scriptum

Naše úprimné poďakovanie patrí Cyrilovi Urbanovi za jeho nezištnú pomoc a neoceniteľné postrehy k rodinnému životu a tvorbe jeho otca Mila.