Československo na ceste k štátnej Katolíckej akcii

Už takmer pol roka si postupne zvykáme na nové názvy ulíc v Oravskej Polhore. Jednou z nich je aj ulica Jána Vojtaššáka. Čo mal tento rodák zo Zákamenného spoločné s našou obcou? Teda okrem tej skutočnosti, že bol spišským diecéznym biskupom. Odpoveď nachádzame v postoji Cirkvi, ktorej najvýraznejšou autoritou bol práve biskup Vojtaššák, a veriaceho ľudu na celoštátne hnutie štátnej Katolíckej akcie z roku 1949. Počas nedele 26. júna došlo vo farnosti Rabča k incidentu, ktorý bol klasifikovaný ako vzbura. V následnom procese bolo obžalovaných tridsať obyvateľov farnosti, z nich až 22 malo svoje bydlisko v Polhore. Preto ulica Jána Vojtaššáka v sebe nesie odkaz aj na týchto našich predkov, ktorí boli prenasledovaní pre svoju vieru.

Roku 1949 predchádzala séria udalostí odohrávajúcich sa v jednotlivých štátoch Európy. Bežný päťdesiatnik bývajúci aj v našej Polhore okúsil všetky tieto zásadné zmeny na vlastnej koži. Prvú svetovú vojnu, zánik monarchie, vznik československej štátnosti, hospodársku krízu tridsiatych rokov, Mníchov 1938, samostatné Slovensko, druhý celosvetový konflikt, návrat demokratickej československej republiky i nástup komunistického režimu.

Turbulentné 30. roky 

Demokratická ČSR bola unikátom v geografickom priestore Strednej Európy tridsiatych rokov minulého storočia. Susedila s autoritárnymi režimami Józefa Piłsudskeho (Poľsko) a Miklósa Horthyho (Maďarsko) na svojej severnej a južnej hranici. V západnej (českej) časti susedila s totalitným režimom nemeckej Tretej ríše (od 1933), ktorý sa po anšluse Rakúska v marci 1938 rozšíril aj na južné hranice. Československá diplomacia sa snažila zaručiť bezpečnosť štátu formou spojeneckých zmlúv. Takýmto obranným mechanizmom bola tzv. Malá Dohoda (ČSR, Juhoslávia, Rumunsko), ktorej garantom bolo Francúzsko. V rozhodujúcich okamihoch však nepomohlo ČSR ani toto bilaterálne spojenectvo. Na konci septembra 1938 došlo v bavorskom Mníchove k dohode, či diktátu, medzi Hitlerom a Mussolinim na jednej strane a premiérmi Veľkej Británie (Chamberlain) a Francúzska (Daladier) na strane druhej. Bezprostredný dôsledok pre ČSR bol katastrofálny, štát prišiel o Sudety, Poľsko anektovalo časť československej severnej hranice vrátane polhorského Jalovca a Maďarsko obsadilo južné slovenské územia. Bol to len náznak toho, čo nevyhnutne príde. Definitívny rozpad ČSR nastal v marci 1939, kedy zároveň vznikol samostatný Slovenský štát. 

Medzinárodná situácia zohrala hlavnú rolu pri rozpade ČSR, avšak príčiny nestability medzivojnovej ČSR možno nájsť aj v jej národnostnom zložení. Idea čechoslovakizmu bola nosným pilierom štátnosti, na jej základe bola vytvorená fikcia československého národa ako štátotvorného etnika. Podľa sčítania ľudu v 1921 žilo na území Slovenska niečo cez 3,3 milióna ľudí, z nich sa hlásilo k československej národnosti 2 milióny ľudí, ďalej tu žilo 139 tisíc Nemcov, viac než 630 tisíc Maďarov, 85 tisíc Rusínov a 70 tisíc Židov. Ak by sme od Čechoslovákov extrahovali osoby českej národnosti, tak dospejeme z tomu, že na Slovensku žilo v roku 1921 niečo cez 1,9 milióna etnických Slovákov. Nemcov bolo v tom čase v celej ČSR viac než 3 milióny. [1]  

Politická reprezentácia početných národnostných menšín Nemcov a Maďarov bola spočiatku fragmentovaná. K zjednoteniu rôznych ideových prúdov došlo až v priebehu 30. rokov. Nemecká Sudetendeutsche Partei dokonca získala najviac hlasov spomedzi kandidujúcich strán vo voľbách do Národného zhromaždenia v roku 1935, napriek tomu ostala v opozícii. V roku 1936 došlo k zlúčeniu maďarských strán hlásiacich myšlienky revizionizmu. 

Uprednostňovanie tézy čechoslovakizmu vyvolávalo neustále rozpory medzi českými a slovenskými politikmi. Najmä reprezentácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) vyvíjala neustále snahy o autonómne postavenie Slovenska v rámci ČSR. Svoj cieľ dosiahla až po mníchovských udalostiach, keď bola koncom novembra 1938 vyhlásená Slovenská krajina ako autonómna čiastka Československej republiky (parlamentná rozprava resp. ústavný zákon o slovenskej autonómii). Vzhľadom na zánik ČSR v marci 1939 nedošlo k praktickej dlhodobej realizácii autonómie. Vedúce postavenie HSĽS plynule pokračovalo v období Slovenskej republiky (1939-1945).

Prechodné obdobie – Tretia ČSR 

V záverečnej fáze Druhej svetovej vojny prebiehali intenzívne rokovania o povojnovom usporiadaní Európy. Vo februári 1945 došlo na Jalte k stretnutiu reprezentantov (budúcich) víťazných mocností – Stalina (ZSSR), Churchilla (V. Británia) a Roosevelta (USA). Jaltská konferencia zrodila inštitucionálne fungovanie OSN. Lídri dospeli k dohode o rozdelení povojnového Nemecka na okupačné zóny, určili – dodnes platné – nové hranice Poľska. Zároveň položila tzv. Veľká Trojka politický rámec povojnových sfér vplyvu mocností v Európe.

„Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane sa cez kontinent spustila Železná opona. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia, všetky tieto slávne hlavné mestá a obyvateľstvo okolo nich ležia v tom, čo musím nazvať sovietskou sférou vplyvu,“ ohlásil Sir Winston Churchill zrod Železnej opony vo svojom slávnom prejave z marca 1946.

Povojnová Tretia ČSR (1945 – 1948) bola prechodnou etapou našich dejín. Nešlo už o prvo-republikovú demokraciu euroatlantického typu, ale o tzv. ľudovú demokraciu, čo mala byť určitá vyššia forma demokracie. [2] Voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia v máji 1946 jednoznačne poukázali na rozdiely medzi Čechmi, Moravou a Sliezskom, kde vyhrali voľby komunisti (KSČ) a Slovenskom, kde dominovala so 62% hlasov Demokratická strana (DS), KSS získala 30% hlasov slovenských voličov. Najvyšší volebný zisk DS bol zaznamenaný v okrese Námestovo (94,9%). Ako zaznamenal farár Kecera v Historii Domus farnosti Rabča, volebný zisk DS v Polhore bol 1116 hlasov, KSS získala v našej obci 5 hlasov a Strana práce jeden hlas. K volebnému úspechu DS na Slovensku dopomohla predvolebná fúzia s katolíckymi osobnosťami, ktoré zvažovali založenie samostatnej katolíckej strany s cieľom oslovenia bývalého elektorátu HSĽS. [3]

prehľad výsledkov volieb za XXV. volebný kraj L. Mikuláš (okr. Námestovo)

V snahe inštitucionálne minimalizovať volebný zisk DS došlo k oslabeniu slovenských orgánov v prospech centrálnych v Prahe. Túto myšlienku presadzovala KSČ s podporou predsedu KSS Viliama Širokého. Zloženie ústrednej vlády bolo formované zo zástupcov strán Národného frontu, čiže išlo o pestré personálne obsadenie ústredných orgánov, no aj tu došlo k potlačeniu vplyvu zástupcov DS. Premiérom bol Klement Gottwald (KSČ).

Na základe volieb z 1946 bol na Slovensku vytvorený Zbor Povereníkov (ZP) tzn. exekutívny orgán pre správu slovenských záležitostí. Jeho predsedom sa stal Gustáv Husák (KSS), hoci toto kreslo by malo podľa volebného zisku pripadnúť zástupcovi DS. Väčšinu v Zbore povereníkov mala Demokratická strana. Okrem trestného stíhania niektorých reprezentantov DS boli podniknuté kroky k eliminovaniu vplyvu DS v ZP. Tento zámer bol dosiahnutý tzv. Treťou pražskou dohodou (1946), keď došlo k podriadeniu ZP centrálnej vláde. Zároveň došlo k rekonštrukcii ZP tak, aby v ňom nemala väčšinu žiadna strana. K definitívnej eliminácii vplyvu DS došlo po Februárovom prevrate v 1948, keď podali viacerí nekomunistickí ministri centrálnej vlády demisiu, čím získala KSČ monopolné postavenie vo vláde i štáte. Tento postup sa realizoval aj v ZP. Po februári 1948 došlo k faktickej realizácii dohôd z Jalty o sférach vplyvu mocností. Týmito udalosťami sa zakončila pohnutá dekáda 1938-1948, kedy došlo v krátkej dobe – na pozadí svetového konfliktu – k zásadným zmenám koncepcie štátnej moci, od demokratickej k totalitnej. Tieto až protichodné (opakujúce sa) zmeny zasiahli aj do životov bežných ľudí, najmä tých občiansky aktívnych.   

Formovanie štátnej Katolíckej akcie 

Ako ukázali voľby v roku 1946, volebné preferencie obyvateľov Slovenska boli odlišné od zvyšnej časti republiky. DS zvíťazila v regiónoch, kde v neskoršom medzivojnovom období dominovala HSĽS. Elektorát oboch politických zoskupení bol silne nábožensky založený s výrazným zastúpením katolíkov, obzvlášť na Orave.

Záujmom štátneho aparátu bolo minimalizovať až eliminovať  pôsobenie nespolupracujúcich cirkví, predovšetkým však katolíckej Cirkvi. Išlo totiž o najmasovejšiu a najorganizovanejšiu náboženskú spoločnosť pôsobiacu na území ČSR. Zároveň jej formálno-hierarchické centrum (pápež) ležalo mimo dosah štátu – vo Vatikáne. Gottwald na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ zo dňa 25. apríla 1949 pomenoval želaný stav v oblasti štátnej politiky voči katolíckej Cirkvi – vytvoriť z nej národnú cirkev nezávislú od Vatikánu. Za týmto účelom boli zahájené politické prípravy tzv. štátnej Katolíckej akcie. Dňa 28. apríla 1949 sa stretli predstavitelia štátu s tzv. pokrokovými kňazmi, ktorí boli ochotní spolupracovať so štátom. Snahou štátnej moci bolo vyvolať vnútorný rozkol medzi duchovnými, najmä obmedziť hierarchický vzťah medzi biskupom a kňazmi diecézy.  Pomenovanie Katolícka akcia bol prevzatý od existujúcej iniciatívy tohože názvu, ktorej myšlienky prezentoval pápež Pius XI v encyklike Ubi arcano Dei consilio z roku 1922. Jej cieľom bolo zapojiť do cirkevného života aj laikov, avšak pod kuratelou biskupov. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že obsah, metódy a ciele Katolíckej akcie formulovanej pápežom a štátnej Katolíckej akcie boli diametrálne odlišné.

Organizácia štátnej Katolíckej akcie bola koordinovaná tzv. Cirkevnou šestkou v zložení Alexej Čepička (zať Klementa Gottwalda), Vladimír Clementis, Viliam Široký, Zdeněk Fierlinger, Jiří Hendrych a Václav Kopecký. Ustanovujúca konferencia štátnej Katolíckej akcie sa konala dňa 10. júna 1949 v Prahe. Jej delegáti, aj z radov kňazov, prijali Ohlas slovenských a českých katolíkov k veriacim v republike, v ktorom stanovili svoje programové ciele. Neskôr mnohí duchovní odvolali svoj podpis Ohlasu, nie raz ho ani nepodpísali, no boli uvedení medzi signatármi v periodickej tlači, ktorú kontrolovala KSČ. Takýto bol aj prípad kaplána Františka Irhu z našej farnosti. 

 

Voči hnutiu štátnej Katolíckej akcie sa prirodzene vymedzili aj katolícki biskupi ČSR, ktorí prijali dňa 15. júna 1949 taktiež v Prahe znenie spoločného pastierskeho listu s názvom Hlas československých biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky. Označili v ňom štátnu Katolícku akciu za schizmatickú, vyzvali katolíckych veriacich na jednotu a súdržnosť i podporu činnosti Cirkvi a kňazov. Pôvodným zámerom bolo, aby sa pastiersky list čítal v kostoloch počas nedele 26. júna 1949, no nakoniec bol termín posunutý o týždeň skôr na 19. júna. Štátne bezpečnostné orgány zareagovali promptne a v uvedenú nedeľu ráno zabavovali pastierske listy priamo na farách. Lenže, mnohí kňazi dostali od svojich biskupov dve vyhotovenia pastierskeho listu, a tak mohli pristúpiť k jeho prečítaniu. Na Orave bol v tento deň čítaný pastiersky list napr. vo farnosti Trstená (kňaz Juraj Bednárik), Liesek (Jozef Fitt), Tvrdošín (Jozef Mikuška), Habovka (Štefan Kofrit), Námestovo (Ján Kajan), Oravské Veselé (Cyril Harmata), Novoť (Štefan Šmiheľ), Bziny (Karol Uhlárik), Malatiná (Martin Pazúrik). Bezprostredné reakcie veriacich boli spontánne, v niektorých prípadoch prepukli nepokoje až vzbury, najzávažnejšia v Liesku. [4]

Vo farnosti Rabča sa pastiersky list čítal až o týždeň neskôr tzn. 26. júna. Prečo tomu tak bolo? Čo sa udialo počas týchto siedmich dní? A čo nasledovalo potom? Tieto otázky sa pokúsime zodpovedať v nasledujúcom článku.  

Poznámky:
[1] RYCHLÍK Jan, Dějiny Slovenska, 2024, s. 311
[2] RYCHLÍK Jan, Dějiny Slovenska, 2024, s. 405
[3] RYCHLÍK Jan, Dějiny Slovenska, 2024, s. 426
[4] GAREK Martin, Štátna katolícka akcia na Orave – vzbury a nepokoje v roku 1949. In: Pamäť národa, roč. 16, 2020, č. 1, s. 25-43