Rodom z rímskeho vidieka, bol roľník.
Po smrti pápeža Anfera v r. 236 – podľa záznamov starokresťanského dejepisca Eusébia Cézarejského – stal sa pápežom na Boží zásah. Fabián totiž prišiel s niekoľkými priateľmi z vidieka na zhromaždenie kresťanov rímskej obce, ktoré malo zvoliť Anferovho nástupcu. Nikto nepredpokladal, že by to mal byť Fabián. Zrazu priletel holub a sadol mu na hlavu. Zhromaždenie, ktoré to považovalo za Božie znamenie, vykríklo „Zasluhuje“ a jednomyseľne zvolilo ohromeného Fabiána za nového pápeža.
Jeho panovanie trvajúce 14 rokov (236-250) spadá do obdobia pomerného pokoja pre cirkev. Pápež Fabián to využil na usporiadanie cirkevnej organizácie. Rím rozdelil na sedem cirkevných obvodov a ich správu zveril siedmim diakonom. Jeho účinkovanie bolo významné a muselo vzbudiť nepokoj samého cisára Decia, ktorý by bol radšej videl v ríši nejakého súpera na cisárstvo, než biskupa v Ríme. Cisár Decius rozpútal prenasledovanie a jednou z prvých obetí prenasledovania bol pápež Fabián. Zomrel mučeníckou smrťou 20. januára 250. Pochovali ho v hrobke pápežov na cintoríne sv. Kalixta, kde v roku 1857 objavili jeho náhrobný nápis a v roku 1915 aj jeho kosti.
20. januára je aj sviatok sv. Šebastiána, ktorý je úzko spojený so sviatkom sv. Fabiána, pápeža, už od najstarších čias (od r. 357). V liturgii dostal sv. Šebastián pomenovanie „obranca Cirkvi“.
Milan Štraus